Esej o domácom kultúrnom spore a reakcia na diskusiu, ktorú vyvolala diskusia Do kríža. (Marker.sk)
Pred pár dňami mi volal jeden z účastníkov debaty Do kríža o stave kultúry a politickom spore o kultúru, čo hovorím na reakcie, ktoré diskusia vyvolala. Bol som práve s priateľmi v Syrakúzach v tamojšom gréckom divadle, prebiehalo vystúpenie, okolo sa všetko triaslo.
Reláciu sme nahrávali ešte týždeň predtým, než sa vysielala, v čase vysielania som už bol na ceste po pamiatkach na Sicílii so slovenskými archeológmi, médiá som sledoval len okrajovo. Bolo mi jasné, že po návrate domov sa musím k diskusii a ohlasom vyjadriť. Už preto, že okrem živej diskusie (čo ma teší), vyvolala aj vlnu dezinformácií. Začnime teda tu.
Autorom hlavnej manipulácie sa stal Denník N. Filip Struhárik napísal text s názvom: „Machala je nekultúrny človek, normalizátor a idiot. STVR odvysielala nezvykle kritickú diskusiu o kultúre.“ Lukáš Machala sa následne urazil a žiada o ospravedlnenie.
Ospravedlniť by sa mu mal zrejme najskôr Denník N, nikto totiž Machalu v relácii idiotom nenazval. Keď Vladimír Godár v závere debaty hovoril o príbehu zo Slovenskej filharmónie, ktorú navštívil „idiot z ministerstva kultúry“, ktorý žiadal riaditeľa, aby prepustil 10 percent ľudí, tak o Machalu vôbec nešlo. Godár predsa vo vete pokračoval: „Keď to naposledy povedali Lapšanskému, tak sa spýtal: A mám vyhodiť fagotistov alebo trombóny?“
Marián Lapšanský bol riaditeľom Slovenskej filharmónie do roku 2022, filharmónia oznámila jeho odchod koncom roka 2021. V januári 2022 vymenovala ministerka kultúry nového riaditeľa Mariána Turnera. Nebola to však Šimkovičová, tá sa stala ministerkou až po voľbách v septembri 2023, Machala sa stal „zamestnancom“ ministerstva až potom, čiže tým idiotom myslel Godár celkom evidentne niekoho iného z úplne inej vlády. Struhárik a N sa v titulku aj v texte dopustili účelovej manipulácie (čo by tiež nemalo nikoho prekvapovať), ak sa na to však Machala urazil, pomôcť mu v tom nedokážem.
Ak ho urazilo moje konštatovanie, že je nekultúrny človek, k tomu sa rád vyjadrím, ale najskôr je potrebný dlhší text. O kultúre sa píše ťažšie ako o politike. V súčasnom spore o kultúru a jej financovanie totiž prevláda istý zmätok, miešajú sa dojmy a pojmy, preto sa pokúsme najskôr o isté vymedzenie.
I.
Žijeme v priestore s historicky vysokým nemeckým vplyvom, preto je aj pre nás určujúce nemecké vymedzenie pojmov.
Herder rozlišoval Kultur a Zivilisation, kultúru a civilizáciu, kultúra bola pre neho výrazom jedinečnosti každého národa, vyjadrením jeho identity, ak chcete osobitosti, individuality. Kultúra v tomto zmysle je takpovediac podstatou národa, predpokladom jeho prežitia. Civilizácia bola pre Herdera súborom technických znalostí, návykov či zvykov, ktoré môžu zdieľať viaceré národy naraz. V debate Do kríža sa k takémuto chápaniu kultúry blížil Martin Šulík, keď hovoril o tom, že nie je jedno, či sa bude hovoriť v Bratislave slovensky alebo nemecky, aj Marek Maďarič, keď opisoval tvorbu definície kultúrnej politiky, ktorá je spoluzodpovedná za fungovanie spoločnosti, politiky a tak ďalej.
Odlišné poňatie kultúry priniesol Humboldt, zakladateľ modernej nemeckej univerzity, ktoré nadväzuje viac na staré latinské chápanie pojmu, čo je inak paradox, keďže Humboldtove poňatie univerzity sa významne líšilo od stredovekej idey univerzity. To však dajme teraz bokom, pokiaľ ide o kultúru, Humboldt mal za to, že ju nemal každý, keďže každý nemal dosť záujmu či voľného času (v zmysle, ako o tom neskôr písal Josef Pieper), čiže výchovy a inteligencie, aby bol kultúrnym človekom. Nebola to žiadna nadstavba, ako to vulgarizovali marxisti, pre Humboldta a jeho nasledovníkov z toho plynula najmä potreba, aby sa kultúra šírila ako vyššia kultúrnosť, podporovala a odovzdávala v rámci jednej generácie, aj z generácie na generáciu. Oproti partikulárnemu vnímaniu u Herdera mal Humboldt univerzalistické chápanie.
S ďalším vývojom prišli masová alebo populárna kultúra, s tým ako anglosaský vplyv rástol, sa zvyšoval aj význam nových pojmov.
V slovenskej debate, v ktorej sme sa – a to zdôrazňujem – neocitli až po roku 2023 a príchode ministerky Šimkovičovej, ale – ak už to máme rámcovať cez politické garnitúry – rozhodne skôr, ide o obidve veci súčasne. Vedieme spor o kultúru v jej partikulárnom „herderovskom“ zmysle slova, ktorá robí slovenskú kultúru špecificky slovenskou, odlíšiteľnou od iných a potrebnou pre prežitie národného spoločenstva, ale aj o kultúru ako kultúrnosť, vyššiu úroveň v univerzálnom zmysle slova. Tomu sa v debate najviac približoval Vlado Godár. Dodajme, že tie dve veci nejdú nevyhnutne proti sebe, naopak, v našej slovenskej debate sa vyskytli vedľa seba a skôr svedčia o hlbšej kríze, v ktorej sme sa ocitli.