Slovensko sa stále viac ponára do kontinentálneho sporu o vyzbrojovanie Ukrajiny, a teda o pokračovanie vojny v našom susedstve. Naposledy Slovensko – spolu s Maďarskom – zablokovalo prijatie už 18. balíka sankcií proti Rusku. Na obzore sa črtá vážnejšia skúška.
Americký prezident Donald Trump chce dodávať Ukrajine zbrane, aj diaľkové rakety, ale zaplatiť by ich mali Európania (aké americké!), čiže aj Slovensko. Ale Robert Fico kedysi (október 2023) vyhlásil, že vyzbrojovanie Ukrajiny je pre Slovensko červená čiara a Slovensko sa na ňom nezúčastní. Podiel na splácaní amerických zbraní by však bol účasťou na vyzbrojovaní Ukrajiny. Držíme palce premiérovi, aby mal odvahu dodržať svoj sľub a odmietnuť slovenskú účasť na splácaní amerických zbraní. Právnickú a politickú kľučku môže použiť akúkoľvek. Ide o hlbší problém než len o šetrenie slovenských peňazí. Politické rozdiely medzi Bratislavou a Bruselom pribúdajú a ak si ich chceme dovoliť, mali by sme mať silnú vonkajšiu oporu. Proti Bruselu (Berlínu, Parížu, Londýnu) takou môže byť len Moskva. Nie je v slovenskom záujme viesť proti Moskve čo aj len ekonomickú a politickú vojnu. Nenabádajú nás k tomu ani naše dejiny. V 19. storočí bolo aspoň symbolickou oporou Slovenska Rusko, v 20. storočí išla, opäť symbolická, ruská opora Slovenska až do absurdna. Ruská slovakistka a bohemistka Valentina Marjina v knihe z minulého desaťročia „ZSSR a Slovensko 1939 – 45, politické a vojnové aspekty“ takmer doslovne cituje sovietskeho vyslanca v Bratislave z roku 1940, ktorý hlásil do Moskvy, ako sa ho vtedajší slovenský minister zahraničných vecí Ferdinand Ďurčanský pýtal, kedy ZSSR obsadí Zakarpatskú Ukrajinu, pretože Slovensko má záujem na spoločnej hranici so ZSSR, aby malo väčší priestor pre vlastnú zahraničnú politiku. Nemecku to nezostalo utajené a v tom istom roku musel Ďurčanský opustiť vládu. Slovenský záujem na bližších vzťahoch s Ruskom má hlbšie historické korene. Je charakteristické, že hlasy proti slovenskému postoju sa ozývajú len z bývalých imperiálnych krajín – Británie, Francúzska, Nemecka, Holandska. Ako dobre, že ich imperiálna moc skončila.
Ďalší záblesk dejín. Proti Bruselu sme spojencami s Maďarskom. V spoločnom štáte sme vydržali tisíc rokov, pretože v Karpatskej kotline sme mali opakovane spoločné záujmy. Niekedy išli až za rámec Karpatskej kotliny. V ruskej historiografii sa uvádza, že vpád Maďarov do Karpatskej kotliny zastavil nemecký Drang nach Osten. Dejiny sú často dialektické. Spomeniem obsadenie Berlína (husársky kúsok) v októbri 1757 husárskou jednotkou pod velením grófa Andreasa Hadíka z Turca. Až posledných necelých sto rokov maďarskí nacionalisti chceli maďarizovať monarchiu, odpoveďou bola Trianonská dohoda. Teraz Slovensko nemôže mať spor s Bruselom a zároveň s Budapešťou. Obe mestá a oba národy spája spoločný záujem a Robert Fico sa správne spája s Viktorom Orbánom. Ak naše spoločné záujmy pominú, môže sa pominúť aj spájanie, ale zatiaľ trvajú. Konštruktívnym vedľajším produktom spojenectva proti Bruselu je črtajúca sa dohoda o vodnom diele Gabčíkovo. Podľa toho, čo preniklo do médií, uzavrieme desaťročia trvajúci spor. Základný maďarský argument, že priehrada v Gabčíkove znečistí spodnú vodu, padol už dávno. Merania spodnej vody ho vyvrátili. Sporným zostalo množstvo dunajskej vody v starom koryte, z ktorého sa odvádza voda do ramien na maďarskom území. O množstve nerozhodol medzinárodný súd v Haagu v roku 1997 a ponechal ho na rokovanie strán. Teraz by sa malo množstvo vody v starom koryte kompenzovať dodávkami elektrického prúdu zo Slovenska do Maďarska za zvýhodnenú cenu. Slovensko má záujem, aby sa nezvyšovalo množstvo vody v starom koryte, ktoré znižuje množstvo vody na elektroagregáty v priehrade, ale elektrickej energie má dosť a môžeme kompenzovať Maďarsku vodu elektrinou. V Bruseli raz vystupuje hlasnejšie Viktor Orbán, raz Robert Fico. Ťažko im do toho hovoriť, oni poznajú najlepšie pevnosť svojej momentálnej pozície.
V kontinentálnom spore medzi Východom a Západom sa zvyšujú hlasy a do zákopov sa stavajú silnejšie zbrane. Od Európy je to nezodpovedná taktika (stratégia?). Spojené štáty sa vzďaľujú z európskeho sporu, prezident Trump opakuje, že vojna na Ukrajine je Bidenovou vojnou, nie jeho. Dodávky zbraní Ukrajine pôjdu prefíkane – zbrane dodá Európa a USA ich nahradia Európe s tým, že Európa ich zaplatí Amerike. Donald Trump sa nenechá vtiahnuť do horúcej vojny v Európe. Ale Európa (EÚ plus Británia) nemajú na Rusko, dokonca podporované Čínou a ďalšími štátmi globálneho Juhu. V Rusku kriticky poznamenávajú, že súčasné európske elity neprejavujú kvality na strategické myslenie a môžu voviesť svoje krajiny do vojny. Typickým príkladom je nový nemecký kancelár Friedrich Merz. Stále častejšie hovorí, že Ukrajina dostane právo vyrábať nemecké rakety s dlhým doletom na ukrajinskom území a teoreticky to budú ukrajinské rakety. Ale ruský prezident Putin už dávnejšie povedal, že v takom prípade bude zodpovedné Nemecko a na Nemecko pôjde ruský úder. Posledný nemecký líder (Führer), ktorý zatiahol Nemecko do vojny s Ruskom bol Adolf Hitler. Friedrich Merz sa pohráva, že nastúpi na jeho miesto. Ale ako dopadol Hitler a ako dopadlo Nemecko. Celé Nemecko je v dosahu ruských rakiet.
Premiér Fico robí dobre, keď sa snaží držať Slovensko mimo konfliktu Rusko – Západ. Z Budapešti už zaznelo, že Maďarsko sa nezúčastní financovania zbraní pre Ukrajinu (minister zahraničných vecí Péter Szijjártó), z Bratislavy by niečo také tiež mohlo zaznieť.
Zdá sa, že ideme do nebezpečných časov.