Ako je možné, že India, historicky donedávna európska kolónia, dokáže odolávať ekonomickej hrozbe Spojených štátov lepšie než Európa? (Marker.sk)
V týchto dňoch sme sa vrátili z rodinnej dovolenky v Taliansku. Okrem príjemnej pláže a všadeprítomnej talianskej kultúry som bol týždeň odstrihnutý od slovenskej printovej tlače (niežeby som to ľutoval), ale mal som slobodný prístup najmä k nemeckým a anglosaským médiám. Ani tie už nie sú tým, čo bývali, ale to nie je dnešná téma.
Zhodou okolností aj v nich boli dôležitou témou rokovania aj nerokovania americkej vlády s partnermi o dovozných clách do USA a ich výsledky. Po návrate domov som si prečítal smutný článok Jaroslava Danišku o ponížení Európy v rokovaniach aj v reakcii na rokovania.
Prvú príčinu v smutnom výsledku vidí Daniška v nízkej až v hanebnej úrovni európskej vládnucej elity. Dnešná európska elita nemá vyššiu víziu pre svoju politiku, chce len zachovať existujúci systém a svoje postavenie v ňom.
Nuž, možno o tom Jaro Daniška nevie, ale v tomto sa zhoduje s ruskými diskutérmi v rôznych médiách, sťažujúcimi sa na nízku úroveň európskych elít. Sťažujúcimi sa, pretože so slabými partnermi sa ťažko dosahujú racionálne výsledky pri rokovaniach, výhodné pre obe strany. Takmer s nostalgiou spomínajú ruskí publicisti na oponentov z čias studenej vojny ako generála de Gaullea, Adenauera, Willyho Brandta, Helmuta Kohla, Margaret Thatcherovú, ešte aj Angelu Merkelovú.
Napriek búrlivému rozvoju jadrových a raketových zbraní menovaní, ich spojenci na Západe a oponenti na Východe udržali mierový svet, uzavreli stabilizujúce politické zmluvy. Dodávam: kto zo súčasných západných ministrov zahraničia dosahuje úroveň Sergeja Lavrova? Alebo: porovnajte Vladimira Putina a Donalda Trumpa.
Druhú a hlavnú príčinu vidí Daniška v tom, že Európska únia stratila svoj cieľ. Jej predchodcovia po vojne boli reakciou na vnútroeurópske vojny, prvú a druhú svetovú a chceli zabrániť ďalším. Vlastne boli úspešní. Nemecko a Francúzsko sú dnes spojenci a nehrozí medzi nimi vojna, ktorá by zatiahla aj ďalšie štáty. Ale na skúsenostiach s prekonávaním vlastných európskych občianskych vojen (nemecký historik Ernst Nolte) sa Európa presvedčila, že sama ich nedokáže zvládnuť a potrebuje spojencov. V 1. svetovej vojne to boli Spojené štáty, v 2. svetovej vojne Spojené štáty aj Sovietsky zväz.
A sme pri koreni súčasného problému. Existujúci spoločenský systém v najširšom zmysle sa vyvinul z výsledku 2. svetovej vojny aj studenej vojny. Hlavný podiel na jeho sformovaní mali americké vojenské lietadlá a sovietske tanky a kaťuše a vojaci v nich, jadrové zbrane, čo aj len v skladoch, väčší než literatúra, hudba, kultúra, ekonomika. Čo starší si pamätáme ako v auguste 1961, po začiatku stavby berlínskeho múru, v Berlíne na Friedrichstrasse pritiahli proti sebe sovietske a americké tanky na hranicu pôvodných okupačných sektorov. Stáli od seba asi 200 metrov, mierili na seba, ale nevystrelili. Aj tak prebiehalo formovanie súčasného európskeho systému.
Európska únia bola úspešná a stále úspešne vyvoláva o sebe ilúzie. Spomeňme si na seba, ako sme v novembri 1989 vyvolávali, že chceme do Európy (stále ešte neľutujeme). Ukrajina ešte dnes posiela svojich ľudí zomierať a tvrdí, že preto, aby sa dostala do Európy.
Európsky systém, teraz už vlastne európsko-americký, dostal aj svoje označenie. Sám sa nazýva liberálnym systémom a označenie prijmime ako pracovný názov. Naozaj len ako pracovný. Veď známy liberál 18. storočia, Voltaire, má výrok, že s názorom iného hlboko nesúhlasí, ale bude bojovať, by ten iný mohol svoj výrok šíriť.
Dnes je v slovenskom Trestnom zákone paragraf o trestnosti výroby, rozširovania a prechovávania extrémistického materiálu (§ 422a-422c) a v iných krajinách liberálneho európskeho systému sú také paragrafy ešte prísnejšie. Hlave európsko-amerického systému, prezidentovi Donaldovi Trumpovi, hrozí po skončení funkcie pokračovanie trestného konania s trestom až do 300 rokov, on vyslovil snahu o trestný proces proti predchádzajúcemu prezidentovi Barackovi Obamovi, oba procesy za porušenie americkej ústavy. V Rumunsku Ústavný súd zrušil výsledok prvého kola prezidentských volieb a víťaziaceho kandidáta vylúčili z volieb a tak ďalej.
Ale elity, spomenuté vyššie a takzvaný hlbinný štát (deep state) považujú tento systém za najlepší v dejinách, za Koniec dejín (Francis Fukujama) a nielenže sa ho nechcú vzdať (dôvody viď vyššie), ale chcú ho aj rozširovať ďalej do sveta.
Americké clá a iné ekonomické údery proti spojencom cez NATO nie sú potom čerešničkou na torte, ale zákonitým dôsledkom vývoja európsko-amerického systému.
Prečo je to tak?
Bolo to zjavné už dávno, ale v našom západnom geopolitickom teritóriu akosi podvedome najviac zavážia anglosaské výpovede. Spolupracovník novín New York Times Ross Douthat v článku Lekcia z obchodnej dohody s EÚ dáva odpoveď, prečo je to tak. Obchodnú dohodu EÚ – USA nazýva kapituláciou EÚ pred Trumpom. Ekonomické dôvody sú až na poslednom mieste.
Douthat píše jasne: Je to o tvrdej sile. Liberálny svetový poriadok pozostávajúci zo Západnej Európy (čítaj: teraz aj strednej) a Kanady by nebol poriadkom, ale impotentným anachronizmom. Keby americká sila ustúpila zo svojej pozície, niet liberálneho nástupcu čakajúceho za dverami. Pre súčasných členov liberálneho systému je lepšie podržať Pax Americana, než hľadať a stavať akýsi post-americký systém. Útek zo systému je iluzórny, budúcnosť slobody (liberálnej – pozn.) je americká alebo žiadna (NYT, 31 júl 2025).
Čiže: ak Maroš Šefčovič letel do Washingtonu na rokovania o obchodnej dohode EÚ – USA a v aktovke mal len ekonomické argumenty o výhodách a nevýhodách takých alebo onakých ciel, jeho poslanie bolo predurčené k porážke. Veď tak aj dopadlo.
Ako je možné, že India, historicky donedávna európska (britská) kolónia, dokáže odolávať ekonomickej hrozbe Spojených štátov lepšie než Európa? O Číne a Turecku ani nehovoriac. V menovaných a ďalších krajinách nevládnu elity, ktoré by boli súčasťou zo Západu importovaného systému a považujú systém za koniec dejín.
Geopolitická príslušnosť pozostáva z viacerých zložiek: z politickej, vojenskej, ekonomickej, kultúrnej, prírodnej, prípadne iných. Ak chceme zmeniť ktorúkoľvek z nich, nemôžeme ignorovať geopolitickú. Pre geopolitiku je takmer najdôležitejšia politická a vojenská zložka. V Európe sa najhlasnejšie používa údajná ruská hrozba, iné zložky geopolitiky nie sú dôležité, napríklad poloha pri mori alebo na pevnine, prírodné bohatstvo a iné.
Dôsledok: ak chceme rokovať s USA o dôležitých veciach v polohe ja pán – ty pán, musíme si predtým ujasniť, do akej miery je pre nás reálna údajná ruská hrozba. Reálna pre Európsku úniu a reálna pre Slovensko.
Pred ujasnením je potrebné si osvojiť heslo Markeru: Odvážte sa myslieť.