Položme si otázku, čo presne spája štáty a národy strednej Európy, a je to silnejšie, ako formálne inštitúcie. (Marker.sk)
Medzinárodné vzťahy sa akosi dávajú do pohybu. Ktosi zavtipkoval, že vraj prestane platiť aj Vestfálsky mier (1648), ktorý ukončil Tridsaťročnú vojnu v strednej Európe. Bude potrebné nové vymedzenie strednej Európy, veď sme si na ňu zvykli a napriek všetkým problémom, vyhovuje nám (a často nevyhovuje ostatnej Európe). Dovolím si tvrdiť, že uzavrieť medzinárodné zmluvy o strednej Európe by nemalo zmysel, uvádzať kultúrne diela, ktoré tu vznikli ešte ako-tak, hospodárske hodnoty minimálne. Ponúkam preto na malé zamyslenie vybrané historické udalosti, ktoré pre mňa stelesňujú jednotu strednej Európy.
V roku 1990 navštívil Prahu nový maďarský minister zahraničných vecí Géza Jeszenszky. Aj v Budapešti už nastúpila nekomunistická vláda a nový minister podnikal „predstavovacie“ návštevy v okolitých krajinách. V Prahe navštívil kolegu ministra zahraničných vecí Jiřího Dienstbiera, tuším aj prezidenta Václava Havla, ale potom išiel na Staromestské námestie a tam pri radnici položil veniec na mieste, kde v roku 1621 popravili jeho prapredka Jána Jesenského-Jeseniusa.
Ján Jesenský pochádzal zo šľachtického rodu v Turci na dnešnom Slovensku, vyštudoval filozofiu a medecínu na rôznych univerzitách. Prednášal na Karlovej univerzite v Prahe a tu v roku 1601 vykonal prvú pitvu na sever od Álp. Stal sa rektorom Karlovej univerzity.
Keďže pochádzal z Uhorska, v roku 1618 vystúpil na uhorskom sneme v Bratislave a presviedčal uhorskú šľachtu, aby nezvolili Habsburga Ferdinanda II. za uhorského kráľa. Po porážke v bitke na Bielej hore patril medzi 27 českých pánov, ktorých na Staromestskom námestí popravili. Jána Jesenského popravili najkrutejšie, pretože ho považovali za ideológa českého odporu proti Habsburgom. Najskôr mu zaživa vyrezali jazyk, potom odsekli ruku, potom hlavu a po smrti ho rozštvrtili.
Veniec maďarského politika Gézu Jeszenszkého ten historický oblúk a previazanosť po stáročiach pripomenul.
Iné spojivo strednej Európy. Hlavné námestie v Komárne sa nazýva námestím generála Klapku. Generál Klapka mal moravský pôvod, ale v dunajskej monarchii sa „pouhorštil“. Slúžil v uhorskej armáde v dobe európskych revolúcií v roku 1848. V roku 1849 sa stal veliteľom hornouhorskej armády proti cisárovi. Velil niekoľkým úspešným bitkám proti rakúskej armáde, na záver bol veliteľom Komárna. V septembri 1849 dosiahol úspešné prímerie, takže obrancovia mohli slobodne mesto opustiť. Jeho meno vložil na znak uznania do svojho mena anglický spisovateľ Jerome Klapka Jerome, autor úspešného románu Traja muži v člne.
Z Vrbového na dnešnom Slovensku pochádzal gróf, generál, dobrodruh a kráľ Madagaskaru Móric Beňovský. Z jeho bohatého života vyberám, že v 70. rokoch 18. storočia sa pridal k poľským odporcom Ruska, v rámci Barskej konfederácie bojoval proti Rusku, väznili ho najskôr na hrade Stará Ľubovňa, potom odsúdili do vyhnanstva na Sibíri, odtiaľ ušiel, dostal sa na Madagaskar, zblížil sa s domorodcami, zvolili ho za kráľa. Vrátil sa do Európy, Mária Terézia ho povýšila do grófskeho stavu, francúzsky kráľ Ľudovít XVI. ho menoval generálom, písal si s Benjaminom Franklinom aj s Georgom Washingtonom. Vymyslel obchodný projekt, ktorý ho priviedol znovu na Madagaskar. Tam sa pre Francúzov podozrivo zblížil s domorodcami, Francúzi urobili prepad a Mórica Beňovského zastrelili.
Aj v jeho životnom príbehu sa prirodzene preplieta stredná Európa.
Najväčšia udalosť, ktorá zjednocuje strednú Európu, sa podľa mňa odohrala v roku 1683. Turecký sultán Mehmed IV. sa rozhodol vyslať vojsko a dobyť Viedeň. Dobytie Viedne by otvorilo Turkom (Osmanom) cesty na západ a juhozápad od Viedne, ohrozil by tým celú strednú (a nielen strednú) Európu. Historicky by sa tým otvorila islamu cesta na Rím zo severu.
Pod velením vezíra Kara Mustafu vytiahla na sever obrovská 150-tisícová osmanská armáda. Rakúsky cisár Leopold II. opustil mesto a odišiel do Linza. Viedeň zostala brániť 18-tisícová posádka. Veľa záležalo, aby prišli na pomoc Viedni armády ďalších kresťanských štátov, najmä veľkého Poľska. Poľsko a Rakúsko síce viazala spojenecká zmluva, ale skutočnosť mohla byť odlišná. O urýchlenie poľskej pomoci sa veľmi zaslúžil slovenský arcibiskup Juraj Pohronec Slepčiansky-Szelepcényi. Rakúsky cisár ho po bitke nazval záchrancom Viedne, pochovaný je v kostole v Mariazelli.
Poľský kráľ Ján III. Sobieski s armádou dorazil k Viedni doslova pár dní pred záverečným útokom Turkov na mesto. Poľský kráľ sa stal hlavným veliteľom spojených kresťanských síl, ktoré udreli na obliehateľov a rozprášili ich. Mesto bolo zachránené. Ústup Turkov od Viedne v nasledujúcich storočiach pokračoval až po Bospor. Ján III. Sobieski doteraz nemá pomník vo Viedni, jediný pomník mimo Poľska má v slovenskom Štúrove, ktoré po Viedni tiež oslobodil od Turkov. Na počesť víťazstva pod Viedňou určil pápež 12. september za sviatok Mena Panny Márie pre celú cirkev.
A teraz k pointe. Všetky udalosti, ktoré spomínam, sa uskutočnili bez akejkoľvek finančnej náhrady (poznámka pre európskych vyjednávačov v Londýne a vo Washingtone), iniciatívu mali vždy konkrétni ľudia, často sa neopierali o podporu žiadnych inštitúcií.
Domnievam sa, že práve takéto a im podobné historické udalosti spájajú strednú Európu pevnejšie ako akákoľvek medzinárodná zmluva. Preto nemá a ani nepotrebuje V4 žiadnu zakladajúcu písomnú zmluvu, funguje celkom prirodzene a hlasnejšia alebo tichšia je podľa toho, čomu štáty V4 čelia a kto stojí na ich čele. To je duch strednej Európy.
Text je upravenou verziou príspevku, ktorý odznel na konferencii Stredná Európa, BRICS a Globálny Juh – perspektívy spolupráce v Prahe.