Mníchovská bezpečnostná konferencia sa už viackrát osvedčila ako zrkadlo základných bezpečnostných otázok Európy a sveta. Tohoročnú komentátori nepochybne zaradia do tejto kategórie.
Základná bezpečnostná otázka pre Európu už od 1. svetovej vojny znie, či sa na jej stranu postavia Spojené štáty. Na jej stranu proti reálnemu nepriateľovi alebo nepriateľovi, ktorého si Európa sama vytvorila. Pretože samej nestačia sily na jeho zdolanie. Marco Rubio, americký minister zahraničných vecí a zároveň bezpečnostný poradca prezidenta, vo svojom prejave v Mníchove sformuloval túto západnú dilemu priam exaktne: Západ sa päťsto rokov územne zväčšoval, ale od druhej svetovej vojny sa územne zmenšuje. Upresním Marca Rubia. Západ sa územne zväčšoval tak, že zaberal nové a nové územia ako kolónie alebo inak ovládané územia, ich pôvodných obyvateľov rôznym spôsobom zničil, zotročil, uviedol do nesamostatného postavenia a sám z nich ťažil. Po druhej svetovej vojne sa karta obrátila. Územia a obyvatelia, ktorí na nich zostali, sa oslobodzujú a Západ tomu nemôže zabrániť. Nemôže tomu zabrániť, pretože územia a ich obyvatelia, ktorí sa oslobodzujú, majú silného spojenca: Rusko pod rôznymi historickými názvami. Americké kolónie sa mohli oslobodiť koncom 18. storočia aj preto, že ruská flotila blokovala anglickým vojnovým lodiam priviezť vojakov proti vzbúreným kolonistom. V 19. storočí Rusko pomohlo oslobodiť sa Bulharom a Srbom (od Turkov). V 20. storočí už nasledovalo vyvrcholenie. Čína, India, celá Afrika, viaceré krajiny Ázie by sa asi nedokázali oslobodiť tak rýchlo a dôkladne od svojich pánov alebo aspoň hegemónov bez skrytej či otvorenej podpory Ruska (Sovietskeho zväzu). Ani Monroeova doktrína v Latinskej Amerike už nie je taká pevná, ako ju prezident Monroe v 19. storočí vymyslel (viď Kuba, Venezuela, teraz dokonca Brazília). Pôvodný (európsky) Západ z toho viní Rusko. Je Rusko reálny nepriateľ, alebo si ho Západ ako nepriateľa vymyslel? Nuž, okrem toho, čomu už Rusko napomohlo, Rusko bráni obnoveniu nerovných vzťahov v prospech Západu pod iným názvom. Rusko je zábranou takej obnovy.
Teraz sa vzťah európskeho Západu a Ruska dostal do novej polohy. Prezident Donald Trump dáva dostatočne najavo, že Spojené štáty sa už do vojen v Európe nezapoja. Predávaním zbraní (a zarábaním na predaji) áno, ale priamo vojensky nie. Amerika má svoje konflikty – Blízky východ, možno Čína, na viac jej nestačia sily. Konflikty v Európe nech si rieši Európa sama. Pre Európu je to nová situácia, ktorú nevie riešiť. Raz najväčší lídri (Friedrich Merz, Emmanuel Macron, Ursula von der Leyenová) vyzývajú na budovanie európskej vojenskej sily (proti komu?), o chvíľu ponúkajú rokovanie s prezidentom Putinom. V ruských televíznych debatách sa nad takými rečami Európanov usmievajú. Európa nemá potenciál a strategickú hĺbku na odpor proti Rusku. Nemá a dlho nebude mať potenciál na obranu svojich miest a svojho územia proti ruským raketám, prípadne s jadrovými náložami. Ruskí generáli (v civile) uvádzajú ako ilustráciu, že v prípade európskej vojny sú ruské ponorky schopné zničiť Anglicko v priebehu hodín. Uvedomujú si to európski rusofóbski politici? Najnovšie poľský prezident vzniesol požiadavku, aby Poľsko vlastnilo jadrové zbrane. Odhliadnuc od toho, že Rusko by nedovolilo, aby Poľsko vlastnilo jadrové zbrane (podľa príkladu, keď USA a Izrael nedovolia Iránu jadrové zbrane). Uvedomuje si Karol Nawrocki, aké riziko by znamenali pre Poľsko vlastné jadrové zbrane? Európa nech nevyvoláva vojnu proti Rusku.
Novú situáciu je možné riešiť len novou politikou. Skončiť s vymýšľaním ďalších a ďalších sankcií proti Rusku, ktoré viac škodia Európe než Rusku. Dohodnúť sa s Ruskom, že EÚ prestane byť anti-Ruskom. Buďme radi, že po storočí nová vojna nehrozí v Európe, ale ďaleko od Európy, tam, žiaľ. Zahraničná politika súčasnej slovenskej vlády je asi najlepšia, akú si teraz Slovensko môže dovoliť. Opozícia neponúka lepšiu, ponúka horšiu. Slovensko čaká skôr radikálnejšia súčasná politika než iná.