V Európe (EÚ plus Veľká Británia) sa dejú podivné veci. Poniektorí politici sa predbiehajú v protiruských výrokoch. Nemecký minister obrany Boris Pistorius plánuje vypuknutie vojny proti Rusku do roku 2030, je to už iba päť rokov. Nemecký kancelár Friedrich Merz chce dodávať Ukrajine nemecké rakety s dlhším doletom Taurus bez obmedzenia použitia pre Ukrajinu. Britský predseda vlády Keir Starmer aj francúzsky prezident Emmanuel Macron (americký prezident Trump ho posmešne nazval Micronom) sa stále pohrávajú s myšlienkou vyslania vojakov na Ukrajinu. NATO schválilo na poslednom summite zvýšenie zbrojných nákladov na 5 % HDP. K tomuto rozhodnutiu sa pripojilo aj Slovensko. EÚ schvaľuje stále nové balíky sankcií proti Rusku.
Podivnosť výrokov aj rozhodnutí nie je v protiruskom zameraní, západná Európa je taká už dávno. Ich podivnosť spočíva v tom, že sa objavujú, keď je Európa osamelá. Spojené štáty ekonomicky Európe škodia a vojensky ju opúšťajú. Prezident Trump pred odletom na summit NATO, ktorý sa konal 25. júna v Haagu v Holandsku, povedal o slávnom článku 5 zmluvy o NATO, že „Záleží na vašej definícii. Existuje mnoho definícií článku 5“. Článok 5 obsahuje princíp „jeden za všetkých, všetci za jedného“ … ale všetci môžu sami rozhodnúť, ako napadnutého podporia. NATO založili v roku 1949 na obranu členov proti sovietskemu bloku, ale bol použitý len raz, v roku 2001 – na obranu Spojených štátov proti Afganistanu (po útoku Talibanu na dvojičky a ďalšie ciele v USA). Výrok Donalda Trumpa jasne hovorí, že Spojené štáty by do vojny pre Európu nešli. Nielen preto, že prezident USA je taký, ale preto, že na vojnu v Európe už nemajú silu. To sa nezmení ani po budúcej voľbe iného amerického prezidenta. USA už nemajú silu na obranu Európy aj Izraela, aj na zápas s Čínou o Tichomorie. USA už nemajú ani na technologickú súťaž s Ruskom v rýchlosti a manévrovateľnosti rakiet, zdá sa, že ani na dokonalosť protivzdušnej obrany (viď S-500 v Iráne). V takej situácii by Európa nemala sama prilievať olej do ohňa.
Súčasné západoeurópske elity a ich pobaltskí žiačikovia zabúdajú na storočnú európsku skúsenosť. V priebehu 1. svetovej vojny Západ zistil, že ju nemôže vyhrať bez vonkajšej pomoci. Po odpadnutí Ruska po boľševickej revolúcii zostali len Spojené štáty. V roku 1918 ich získali a vďaka nim Anglicko, Francúzsko a spojenci vyhrali vojnu. Po vojne však USA neratifikovali Versaillskú zmluvu, ani nevstúpili do Spoločnosti národov, utiahli sa na svoj kontinent. Ďalšiu vojnu Západ opäť nevyhrával, pokým sa nepridali Spojené štáty a Sovietsky zväz. Ale Berlín ešte nepadol, keď Winston Churchill nariadil vypracovať plán útoku na Sovietsky zväz (operácia Unthinkable). Zrušil ju až keď Sovietsky zväz vyskúšal vlastnú atómovú bombu. Počas studenej vojny Spojené štáty stáli na strane západnej Európy a iné porovnateľne vážne výzvy nemali. Po páde komunizmu ruská inteligencia predpokladala, že Západ a Východ si teraz padnú do náručia. Nepadli si. Západ potreboval nové zdroje po rozpade koloniálneho systému (na záver aspoň ekonomického), po úpadku dolára a zadlžovaní sa celého Západu. Rusko má ďaleko najviac bohatstva v zemi. Západnú technológiu, ktorú nemá vlastnú, si môže kúpiť. Už sa to začalo, viď západné automobilky v Rusku, pokým to Západ nezatrhol. Rusko sa znovu stalo cieľom. Ale Západ, a už vôbec nie sama Európa, nie je schopný sám bojovať proti Rusku. Nemá také a toľko zbraní ako má Rusko, nemá strategickú hĺbku pre dlhšiu vojnu a najmä nemá vlastenecké obyvateľstvo ako má Rusko. Rusko západné územie nepotrebuje, potrebuje len, aby západné územie sa nestalo základňou proti Rusku. Ako to robili ukrajinské zradcovské elity. Ale to sa dá dosiahnuť aj medzinárodnou zmluvou.
Pomerne pravidelne sledujem ruské televízne diskusie na politické témy, sú na vysokej úrovni. Ich účastníci sa nestačia diviť, prečo Európa vystupuje tak provokatívne proti Rusku. A v poslednej dobe v nich pribúdajú hlasy, že Európu treba priučiť. Nech je každému jasné, že v Rusku prezident Putin nie je v skupine radikálov. Ale radikáli sa ozývajú. Ozývajú sa asi takým štýlom, že Európe je treba „slomať chrebet“, zlámať chrbát. Zlámať chrbát môže znamenať aj zničenie miest, ktoré všetci milujeme – Paríž, Londýn, Prahu, Florenciu. V prípade vážnej vojny Západ nemá technické možnosti na ich záchranu. Prípadné zničenie Petrohradu či Moskvy by západné mestá nezachránilo. A ľudí v nich. Tieto západné elity si to nikdy neuvedomia. Súčasná európska politika s formálnym centrom v Bruseli je pre normálnych ľudí iracionálna a to je ešte dobré slovo.
Patrím ku generácii, ktorá z diaľky pozorovala ostnatý drôt na rakúskej hranici. Z diaľky, pretože bližšie drôtu bolo zakázané pásmo. Večer som počúval rakúske správy. V Bratislave bolo potrebné televízor osobitne technicky upraviť (boli na to majstri) na chytanie západnej televízie. Ale teraz v slovenských médiách vystupujú účastníci z Rakúska a Nemecka, ktorí hovoria, že na Slovensku je väčšia sloboda vyjadrovania než v Rakúsku alebo v Nemecku.
Konflikt, do ktorého nás ženú súčasné vládnuce európske elity, nie je naším konfliktom. Stredoeurópske štáty zatiaľ nemajú silu, aby sa konfliktu úplne vyhli. Ale snažme sa ho čo najviac sabotovať. Robert Fico v Bratislave a Viktor Orbán v Budapešti sú zatiaľ dobrými príkladmi. Možno ide o záchranu Európy.