Reportáž Jána Čarnogurského z debaty v Oxford Union Society. (Marker.sk)
Pred dvoma storočiami si študenti na Oxfordskej univerzite v Anglicku založili debatný klub. Bol určený na debaty o aktuálnych spoločenských alebo vedeckých otázkach a mal umožniť študentom oboznámiť sa s problémom z rôznych zorných uhlov pri širokej slobode slova.
Tradícia trvá už dvesto rokov, študenti sa v klube pravidelne schádzajú. Anglický názov klubu znie Oxford Union Society. Na každé zasadnutie je určená jedna téma, podľa možnosti provokatívne sformulovaná, aby umožnila ostrú debatu. Sú určení polemickí rečníci – za názor a proti názoru. Debatu riadi prezident alebo prezidentka klubu.
Po prednese úvodných rečníkov sa môžu hlásiť do diskusie ďalší, prezident/ka rozhodne, či im dá slovo. Z pléna možno reagovať aj na úvodných rečníkov. Klub má povesť najrešpektovanejšieho debatného klubu na svete. Vystupovali v ňom (neskorší) americkí prezidenti Richard Nixon aj Ronald Reagan, kráľovná Alžbeta II., mnohí anglickí predsedovia vlád, spomeniem Davida Camerona, zúčastnil sa aj Henry Kissinger a mnohí ďalší.
Spomeniem aj niektoré témy, o ktorých sa debatovalo v minulosti. Keďže sa na záver hlasuje, môžeme to sformulovať tak, že oxfordský klub by povedal áno Európe (1975), Slnko nemalo nikdy zapadnúť nad Britským impériom (2026), tento klub si tiež myslí, že jadrové zbrane sú morálne neobhájiteľné (1985), že Izrael je väčšie nebezpečie pre regionálnu stabilitu než Irán (2026).
V klube som vystupoval už v roku 1990. Bol som vtedy členom federálnej čs. vlády, do ktorej som sa dostal dva týždne po prepustení z väzenia. Západné noviny vtedy napísali, že som urobil najrýchlejšiu politickú kariéru v Európe. Možno aj preto to vtedy bola beseda len so mnou, nie polemická diskusia na provokatívnu tému. Dodám, že zo slovenských hostí vystúpil v klube v apríli 2025 ešte Róbert Fico.
V marci tohto roku som opäť dostal pozvanie do Oxfordu a ich klubu. Tentoraz na riadnu debatu o vojne na Ukrajine.
Téma bola od začiatku postavená riadne provokatívne podľa všetkých pravidiel klubu: Tento klub zastáva názor, že Británia by radšej išla do vojny s Ruskom, než nechať Ukrajinu padnúť (anglicky: This House believes Britain would rather go to War with Russia than lose Ukraine). Debatu viedla – a musím uznať, že s prehľadom – prezidentka klubu Arwa Hanin Elrayessová.
Debatu uviedli dvaja študenti, každý na jednej strane. Na strane zástancov názoru vystupoval Daniel Fried, Američan, v 90. rokoch poradca prezidenta Billa Clintona pre východnú Európu. Vtedy sme prichádzali do styku a po desaťročiach sme sa s Danom srdečne pozdravili. Popri ňom vystúpila Ukrajinka Olesia Chromejčuk z Ukrajinského inštitútu v Londýne. Na strane odporcov vystupovali anglický publicista Peter Hitchens, predseda amerického Libertariánskeho inštitútu Scott Horton a autor tohto textu. Klub nezaprel, že pôsobí vo fungujúcom kráľovstve – dostali sme odporúčanie, aby sme prišli na zasadnutie v smokingu, s čiernym motýlikom a v lakovaných topánkach. Neodvážil som sa odporúčanie nerešpektovať. Časový limit prednesu bol 10 minút.
Dan Fried argumentoval štandardne – štáty východnej Európy žiadali o členstvo v NATO, teraz ich nemôžeme sklamať. Radikálne proti zapojeniu do vojny na Ukrajine vystupoval Peter Hitchens. Jeho texty sú čitateľom Markera známe. S Hitchensom sme kedysi, ešte počas života Rogera Scrutona, publikovali v anglickom konzervatívnom časopise Salisbury Review (on viac).
Svoj referát som začal pripomienkou Krymskej vojny v rokoch 1853 až 1856. Anglicko v nej bojovalo po boku Turecka proti Rusku. Rakúsky cisár František Jozef, ktorému Rusko v roku 1849 zachránilo ríšu pred povstaním Maďarov, sa tiež postavil na stranu Turecka. Kancelár Metternich vtedy povedal pamätnú vetu: Celý svet bude žasnúť nad stupňom nášho nevďaku.
Vo svojom príspevku som pripomenul, že americký štátny tajomník Marco Rubio vo februári tohto roku upozornil, že Západ sa 500 rokov zemepisne rozširoval, ale od konca druhej svetovej vojny sa zemepisne zmenšuje. Prečo? Môj názor je, že národy, ktoré sa chcú oslobodiť z rôznej závislosti majú oporu v Rusku (pod rôznymi názvami). Najmä Anglicko sa tomu snažilo čeliť.
Druhá svetová vojna ešte neskončila a britský predseda vlády Winston Churchill už pripravoval atómový útok na Sovietsky zväz s použitím zajatých nemeckých vojakov. Prípravy skončili, až keď Sovietsky zväz vyvinul vlastnú atómovú bombu.
V marci 2022 sa Rusko a Ukrajina na rokovaniach v Istanbule dohodli na ukončení vojny. Opäť zaúradoval britský predseda vlády, tentoraz Boris Johnson a Vladimíra Zelenského fakticky prinútil podpísanú dohodu roztrhať. Ukrajinských mužov teraz chytajú na uliciach a posielajú umierať na front. Ak bude vojna pokračovať, Západ nemá ako chrániť svoje veľké mestá pred ruskými prípadne až jadrovými raketami. Mestá aj s obyvateľmi budú zničené. V tejto vojne nejde o Ukrajinu, Ukrajina je len prostriedok. Ide o Rusko. Rusko je bohatá krajina, v jeho zemi je ukrytých 37 percent svetových zásob surovín. Porážkou Ruska by Západ vyriešil svoje ekonomické problémy a stratil by vážneho vojenského konkurenta. Aj o tom hlasovali členovia klubu po debate.
Hlasovanie dopadlo šalamúnsky. Na internete sa uvádza, že skončilo 2:1 v prospech podpory Ukrajiny, ale zároveň proti zapojeniu sa Británie do vojny.
Z Británie si odnášam nielen zážitok z debaty. Cesta domov asi odrážala zmenu Británie od 90. rokov, keď som tam začal častejšie cestovať.
Z Oxfordu sa cestuje hodinu vlakom do Londýna na okrajovú stanicu, potom vlakom a metrom na letisko s linkou do Bratislavy. V Oxforde som si kúpil hneď lístok až na letisko. Keď som však v Londýne na stanici Paddington vystúpil a chcel som prestúpiť na linky na letisko, zistil som, že mi peňaženka s lístkami a rôznymi dokladmi chýba. Nemal som ako pokračovať na letisko.
Pokúšali sme sa s ochotnou predavačkou lístkov nájsť náhradné riešenie. Všetko márne. Vtedy predavačka ukázala tradičný britský postoj a kúpila mi lístok na letisko. Necelých 20 eur v britských librách. Žiadal som ju o adresu alebo účet, kam z Bratislavy pošlem zaplatenú čiastku. Nechcela. V Bratislave som poukázal na účet slovenského Červeného kríža 40 eur.
Celú debatu si možno pozrieť tu: