Meteorológovia tvrdia, že práve končiace sa leto, ale aj jeseň boli teplotne nadpriemerné. Leto, ale najmä politická jeseň v roku 1938 boli veľmi horúce. V lete sa prehlbovala československo-nemecká kríza, ktorá sa vystupňovala v septembri. Nemecko vznášalo voči ČSR územné požiadavky.
V tomto roku si pripomíname 85. výročie všeobecnej mobilizácie, ktorú vyhlásila vláda Československa večer 23. septembra 1938 ako reakciu na prebiehajúce udalosti.
Skôr než začneme písať o mobilizácii podrobnejšie, vrátime sa trochu do histórie. Po 1. svetovej vojne sa rozpadli viaceré ríše, monarchie, vznikali nové štáty a menili sa hranice. Na troskách Rakúsko-Uhorska vzniklo v októbri roku 1918 aj Česko-Slovensko. Nie všetky strany konfliktu boli spokojné s povojnovým rozdelením.
V marci 1938 došlo k spojeniu Nemecka s Rakúskom, došlo k tzv. anšlusu. Zároveň Nemecko začalo požadovať od ČSR, aby odstúpilo svoje pohraničné okresy, kde bolo viac ako 50 % obyvateľstva nemeckej národnosti. Československo toto odmietalo, cítilo sa ohrozené. V septembri 1938 sa v českom pohraničí objavovali provokácie oddielov Dobrovoľníckej ochrannej služby z radov nemecky hovoriaceho obyvateľstva, ktoré napádali vládne budovy, príslušníkov finančnej stráže, žandárstva, polície a pod. Tieto akcie mali za následok niekoľko obetí na životoch.
Vzhľadom na spomínané udalosti sa vláda Československa rozhodla vyhlásiť všeobecnú mobilizáciu, ktorej podliehalo 18 ročníkov bojaschopných mužov. Malo ísť o mužov vo veku do 40 rokov, čo predstavovalo počet asi 1 250 tisíc vojakov. Mobilizácia sa vzťahovala aj na mobilizačné zdroje, ako vybrané typy vozidiel a iných dopravných prostriedkov, ale aj koní a pod. Vláda vychádzala z toho, že armáda je v dobrom stave a na obranu by bolo možné využiť mnohé objekty obranného opevnenia. V danom období už bolo vybudovaných viac ako 200 typov ťažkého opevnenia a takmer 10 tisíc ľahkých objektov. Veľké pevnosti boli vybudované na Hradecku a severnej Morave. Mnohé ďalšie objekty boli v rôznom stave rozostavanosti. Do 48 hodín od vyhlásenia mobilizácie sa v daných útvaroch hlásilo niečo viac ako 1 100 tisíc povolancov (výzvu ignorovali predovšetkým muži nemeckej národnosti). Tieto sily a prostriedky boli pripravené brániť svoju vlasť – Československo. Všetko sa vyvinulo inak.
V Mníchove sa koncom septembra uskutočnila medzinárodná konferencia za účasti Spojeného kráľovstva a Francúzska na jednej strane a Nemecka a Talianska na strane druhej. V noci z 30. septembra na 1. októbra padlo známe rozhodnutie. Výsledkom Mníchovskej dohody bola povinnosť Československa odstúpiť pohraničné oblasti – Sudety v prospech Nemecka. Týkalo sa to však aj Petržalky a neskôr aj Devína. Zmobilizovaní vojaci sa s nevôľou vracali z kasární do svojich domovov. Na bunkroch zanechávali nápisy ako: Neprojdou, Byli jsme a budem ! a pod.
Ľudia dostali 10 dní na to, aby sa niekde presťahovali alebo zostali bývať na mieste. Množstvo slovenských a českých rodín sa sťahovalo do vnútrozemia. Tí, ktorí nemali kam ísť alebo nechceli opustiť svoje obydlia a majetky, museli žiť v okupovanej oblasti a znášať všetky útrapy s tým spojené. Niektoré prostriedky stihla do vnútrozemia presťahovať aj armáda.
História nepozná keby, ale československá armáda mohla byť v tom čase pre nemecký wehrmacht silný protivník. Dnes sa už konštatuje, že Nemecku príliš nešlo o nemecky hovoriace obyvateľstvo, ale o vyspelý československý priemysel a jeho prírodné zdroje. Išlo najmä o Mostecko s uhlím a oceliarňami, podobne o Ostravsko s baňami a železiarňami a Škodovku v Plzni, kde bola významná zbrojárska výroba.
Autor je členom Slovensko-ruskej spoločnosti