Premiér Fico rokoval v Jerevane so Zelenským a plánujú aj spoločné zasadnutia vlád. Buď v Bratislave alebo v Kyjeve. Už teraz by sme sa mali báť, pretože po prvom spoločnom zasadnutí nám Ukrajinci vypli plyn a po tom druhom ropu. (facebook.com/Gyimesi)
Ale o inom som chcel. Sú to inak pekne znejúce, diplomatické vety: „dobré susedské vzťahy“, „konkrétne výsledky“, „rozvoj dopravných prepojení“. Na papieri všetko v poriadku. Asi sme už zabudli na ťahanice okolo ropovodu Družba, či plynovodu Bratstvo. Zostáva však jedna otázka: komu to celé slúži a kto to zaplatí?
Lebo suverénna politika sa nerobí tým, že sa fotíme pri pekne znejúcich vetách, ale tým, že jasne povieme: Slovensko už ďalej nemôže doplácať na podporu iných. Členstvo Ukrajiny v EÚ nemôže byť na náš úkor. My sme si k vstupu do Únie prešli dlhú cestu, spojenú s náročnými reformami, obeťami a kompromismi. Ukrajina v porovnaní s tým nie je ešte ani len na začiatku tejto cesty. Netreba to brať ako urážku, ale ako fakt. Ako ďalší fakt treba brať aj to, že koľkokrát sme Ukrajine sľubovali lojalitu, vždy nám to odplatili tým, že s nami vytreli podlahu.
A tu sa dostávame k takej dvojtvárnosti, ktorú je čoraz ťažšie prehliadať. Na jednej strane premiér (celkom správne) odmieta 90-miliardový úver a zdôrazňuje význam „národného záujmu“, no zároveň sa aj otvára politickému smeru, ktorý môže tento záujem z dlhodobého hľadiska podkopať.