Táto otrasná nenávisť čakala len na svoju príležitosť…, pomyslela som si ako prvé, keď som čítala o atentáte. Liberálne médiá písali o „postrelení“, ako keby nešlo o človeka, ale nejakú lovnú zver… (noveslovo.eu)
Nie, nie postrelenie, bol to atentát na demokraticky zvoleného politika. Prezidentka na konci svojho mandátu na stretnutí so zvoleným prezidentom Petrom Pellegrinim konečne povedala to, čo treba:
„To, čo sa včera stalo, bol individuálny čin, ale nazhromaždená nenávisť bola spoločným dielom.“
Len či ju počujú jej roztlieskavači…
Tých na mojej strane prosím – nedajme šancu nenávisti. Nebuďme ako oni – lebo na konci môže byť ďalšia vražda.…
Ľahké to nebude. Vyčkajme ešte deň-dva, ešte zopár „politológov“ a „političiek“ v médiách a vec bude vyriešená. Z obete, bojujúcej o život, bude vinník – „lebofico“. Roky to funguje, celý verejný priestor je týmto jedom napustený. Nenávistné zhluky, ktoré chodili rozbíjať mítingy (naposledy na Bradle), nenávistné výkriky (naposledy v SND), nenávistné tribúny… to všetko sa prekryje, lebo veď vinník je známy. Jednoduché, nie? Dokonalé chucpe – keď vrah žiada súd, aby ho oslobodil za vraždu rodičov, lebo je sirotou. A už to v sieťach fičí, známe firmy rozkladajú ohníky. Nejaká žena s ľútosťou napísala: „takú veľkú sviňu a netrafiť presne…“ Toto nemá riešenie. Bola som si v Univerzitnej knižnici požičať knihu Antona Baláža Dva slovenské osudy Špitzer – Mach a potom aj Alexander Mach Pred rozsudkom – denníky 1945-1947. Neviem, či sa dokážeme poučiť z tragédií, šokuje ma však, že tá nenávisť, akú zažívame, neovládala politickú triedu a jej (vtedy iba tlačené) médiá tak, ako teraz. (Pozor – potom prišli roky päťdesiate…!)
Dnes sa u prezidentky republiky stretnú zástupcovia všetkých politických strán. Čo by malo byť obsahom stretnutia okrem pekných fotiek?
Všetko, čo je deklarované v ústave a zákonoch:
1. uznávame výsledky volieb
2. uznávame parlamentnú demokraciu
3. uznávame legislatívnu úlohu parlamentu
4. neblokujeme vládu, ktorá vzišla z volieb
5. uznávame právo opozície na svoj program, ktorý vo voľbách nevyhral, ale má svojich zástancov
6. uznávame, že legislatívne návrhy, ktoré schváli parlament, môže posúdiť nezávislý ústavný súd
7. odsudzujeme verbálne aj neverbálne výzvy k násiliu, mediálne štvanie v médiách oficiálnych aj na sociálnych sieťach.
8. uznávame, že médium verejnej služby je národná, kultúrna, vzdelávacia, spravodajská inštitúcia.
Toto je podnet na deklaratórne pomenovanie problémov, ak si ich nezadefinujú politické strany, tak organizmus nemá ako nabrať druhý dych.
Výzva k zmiereniu je správna, no musí mať aj reálny základ.
Sme ľudia, vieme, že s niekým sa nikdy nezmierime. Ak som sa s ním raz rozišla, bolo by to číre pokrytectvo. Ale nemusím s ním byť vo vojne, pretože mi za súboj nestojí. Prestane pre mňa jestvovať. Nula body, povedala by moja kamarátka Milka Zimková.
Myslím, že sme v tom volaní po pokoji v tomto bode. Spoluobčania z druhého tábora neprejdú do môjho a ja po tom ani netúžim – oni tiež nie. Ale môžeme zostať všetci na svojom bez hnevu, lebo aj hnev je emócia. Ak mi (nám) vyhlásia otvorenú vojnu, tak sa dobyť (dobiť) nenechám(e).
Teraz však je úplne najdôležitejšie, aby sa atentát na nás všetkých neskončil tragicky. Včera večer o 22.00 sa za Roberta Fica modlilo celé Slovensko. Bože, nech je hlas veriacich aj neveriacich vyslyšaný. A nech zmagorení spoluobčania precitnú.
Publicista, po revolúcii redaktor Slobodnej Európy, dnes slobodný novinár Milan Žitný podľa mňa presne charakterizoval atentátnika, ktorému v liberálnych médiách chceli rýchlo prišiť nálepku Slovenského branca, teda kotlebovca. Kto si dal trošičku námahy a zalistoval v jeho profile, videl, že liberálne médiá sa iba snažia zamiesť stopy, ktoré vedú k nim. Obvinený je na základe výpovede (nie na základe uniknutého videa) a z tej výpovede vyplýva, čo a prečo chcel vykonať. Milan Žitný formuloval jeho profil ako emočne labilnú osobu s mesianistickými sklonmi, ktorá sa mohla pod vplyvom neustáleho šírenia masívnej mediálnej nenávisti voči Robertovi Ficovi od vraždy novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice vo februári 2018 postupne nakaziť touto nenávisťou: „Po septembrových parlamentných voľbách plus prezidentských voľbách, v ktorých opozícia prehrala všetko, čo zatiaľ mohla prehrať a jačala ako zmyslov zbavená v parlamente, v médiách, na verejnosti, i s podporou mnohých hercov na tribúnach, ako keby nebolo v demokratickej spoločnosti normálne prijať s pokojom prehru; tam niekde by som hľadal aktuálny nápad Cintulu, že zbaví Slovensko tej démonickej hlavy ,mafie‘, ako býva Robert Fico opozíciou i mediálnym mainstreamom a neziskovkami vykresľovaný. Vyjadrenie Cintulu, že motívom jeho činu bolo odvolanie predsedu Súdnej rady Jána Mazáka a zmena zákona o RTVS, možno posúdiť ako časť motívu, posledný impulz, povestnú definitívnu kvapku, pretože tieto udalosti sú veľmi čerstvé a on uviedol i to, že nápad zabiť premiéra Fica mal už nejakú dobu. Povedal by som, že povolebná hystéria opozície v ňom vyvolávala neznesiteľné pocity frustrácie a beznádeje. Ako krik opozície naberal v poslednej dobe na intenzite k zmenám zákona o RTVS a tiež k odvolávaniu Mazáka, čo znamenalo, že opozícia stráca po zrušení Úradu špeciálnej prokuratúry posledné zvyšky svojich nástrojov k prenasledovaniu Ficovej strany Smer-SSD, chlap to, ľudovo povedané, nevydržal s nervami a rozhodol sa konať. Iné vysvetlenie v tejto chvíli nevidím.“ (ParlamentníListy.cz)
Ak by sa to nedajboh stalo na opačnej strane, už by sme tu mali štátny prevrat, pretože manuál, ako využiť situáciu, je napísaný. „Mlčiaca väčšina“ ho nemá a ani nevie, čo by mala robiť.
Naď, Hamran, Heger, Šeliga sa chvália, ako dali vypnúť weby a ako im Saska neumožnila nechať ich vypnuté – preto vraj prehrali voľby. Je to škandál, pretože: tretí oddiel Ústavy Slovenskej republiky upravuje politické práva ako napr.: sloboda prejavu, právo na informácie, petičné právo, zhromažďovacie právo, združovacie právo či právo na odpor. V čele štátu – a čo je horšie, jeho ozbrojených zložiek – boli teroristi. Nebyť vôle ľudí, tak sú už basy plné, vinný-nevinný. Naozaj to tu už bolo. Teraz, myslím si, by mal prevziať iniciatívu prezident Peter Pellegrini a vyzvať na nejaký spoločný symbolický čin.
A my všetci by sme mali Robertovi Ficovi želať šťastie pri uzdravovaní. Lebo to bude uzdravovanie aj našej doráňanej spoločnosti.