Do autobusu nastúpila úderka spred Úradu vlády, všetci ešte v bodrej nálade, pani v ruke s papundeklom, že My sme Európa, na rube Vlastizrada a My nie sme Rusko. (noveslovo.eu)
Debatujú nahlas, na celý autobus.
„Od osemdesiateho deviateho sa tých komunistov snažíme dať dolu a stále sa nám to nedarí,“ tak akosi začudovane sa rozhorčuje pán.
„To už ani nemôžu byť tí istí, to budú nejakí ich potomkovia.“
„Tí istí príživníci!“
„Oni by stále chceli nejaké istoty. Im sa dobre sedí doma, nič nerobiť, len sa priživovať. Nič nevedia, sú to primitívi, nikde neboli, netušia nič o svete.“
„Čo si to vôbec dovoľujú! A ten si ide do Moskvy, ako keby mu to tu patrilo!“
„A teraz vo Vietname, šesťtisíc za noc!“
„My sa ich už musíme zbaviť, už musíme na nich inak…“
Ako, to som sa nedozvedela, lebo som vystúpila. Mala som síce chuť opýtať sa, či ma obesia, alebo iba zastrelia, ale inak sú to milí ľudia, načo ich provokovať.