V kinách premietajú nový dokument o najznámejšej filmárke všetkých čias – Leni Riefenstahlovej. Známou sa stala nielen vďaka svojmu výnimočnému talentu, ale predovšetkým ako propagandistka režimu nacistického Nemecka. Lebo to nebol len jeden muž, ktorý tú katastrofu naplánoval. To bola celá armáda mužov. Ich sen o veľkom Nemecku zhorel v ničivej vojne, ale spolu s ním horeli strechy v Ostrom grúni, Kľaku, na Ukrajine, v Poľsku, Bielorusku, Rusku. Napokon aj v Drážďanoch a Berlíne. Pozoruhodné je, ako počas všetkých príprav na vojnu všetci opakovane tvrdili, že sú za mier. Po vojne už boli všetci generáli, no dovtedy sa na túto strašnú udalosť pripravovali celé roky. Stavali mosty, diaľnice, nemocnice… márnice. (noveslovo.eu)
Je to všetko minulosť? Už nikdy viac?
Európske krajiny sa odeli do ukrajinskej vlajky a pateticky sľubujú, že Ukrajinu nikdy neopustia. Len nech ďalej bojuje, veď bojuje za nás! Nech len vydrží ešte pár rokov posielať svojich mladých mužov na front, veď liberálna mlaď za PS spolu s celou európskou elitou ich bude povzbudzovať až do času (2027?, 2030?) kým si Európa postaví nemocnice, diaľnice, mosty… márnice?
Ako to bolo ešte pred tou falošnou vojnou v Iraku?
Dvanásteho mája 1996 vystúpila Madeleine Albrightová v televízii CBS. Leslie Stahlová, moderátorka, sa jej opýtala:
„Dozvedeli sme sa, že v Iraku zomrelo (v dôsledku amerických sankcií – pozn. red.) pol milióna detí. To je viac ľudí, než koľko zomrelo v Hirošime. Stojí to, pani Albrightová, za tú cenu?“
A na prekvapenie sveta Madeleine Albrightová v tom rozhovore odpovedala:
„Je to veľmi ťažká voľba, ale – musím povedať – za tú cenu to stojí.“
Lucy Easthope, expertka na riešenie následkov katastrof, napísala príbehy o láske, stratách a nádeji, pod názvom Až sa usadí prach, v roku 2023 kniha vyšla v slovenčine (vyd. N press, preložila Silvia Macalová).
„Detailne poznám každú jednu väčšiu tragickú udalosť, ktorá od roku 1960 zasiahla Veľkú Britániu aj jej občanov v zámorí, a nejakým spôsobom som sa podieľala na príprave odozvy na každé takéto nešťastie od roku 2001. Dalo by sa čakať, že stratím prehľad, ale nestratila som ho, pretože každú jednu katastrofu mám vyrytú v pamäti a usmerňovala aj tvarovala každý aspekt môjho života a mojej osobnosti. Cunami v Indickom oceáne, útoky z 11. septembra v New Yorku, bombové útoky na Bali, bombové útoky 7. júla v londýnskom metre, požiar bytovky Grenfell Tower. Pri niektorých len hŕstka ľudí skutočne chápe, ako blízko sme boli ku globálnej katastrofe. A potom sú tu tie nenápadnejšie. Otrávenie bývalých ruských agentov v Londýne a o desať rokov neskôr v Salisbury. Opatrne plánované razie v továrňach plných zavlečených ľudských otrokov, záplavy, streľby, požiare. A napokon tie najnovšie: globálna pandémia covidu-19, na ktorú sme v rozpore s tým, čo niektorí tvrdia, mali pripravené asi tie najdôslednejšie plány.“
V kapitole NA ZELENÝCH LÚKACH ALBIÓNU čítame: