V slovenskej politike sme už videli a zažili kade-čo. Kupovanie poslancov, inštalovanie povahovo čisto úradníckych ministrov ako prevodových pák záujmových skupín, prerod premiéra na ministra, právoplatné trestnoprávne odsúdenie ex-prezidenta, únos prezidentovho syna v réžii SIS… a mnohé a mnohé ďalšie chuťovky. (noveslovo.eu)
Aby sa však ministrom vlády stal človek ako Samuel Migaľ, tak to je fakt ťažký úlet aj na naše pomery.
Človek, ktorý sa do NR SR dostal na kandidátke strany Hlas (z 28. miesta a s 3 245-timi prednostnými hlasmi) – strany, ktorá ho vylúčila zo svojich radov i z poslaneckého klubu pre jeho intrigánstvo a politické vydieranie.
Človek, ktorý vo veľkom okydával všetkých, ktorí ho do vysokej politiky vyniesli a súčasne aj úradujúceho premiéra zo strany Smer, ktorému nevedel prísť na meno. Samozrejme, iba do doby, kedy ho tento premiér vymenoval ako nominanta svojej strany (Smer) za ministra investícií, regionálneho rozvoja a informatizácie.
Človek, ktorý po svojom menovaní za ministra vlády – čo je politická funkcia spadajúca pod riadenie premiéra – vyhlási, že aj so svojím kolegom Šalitrošom budú pôsobiť ako nezávislí členovia exekutívy, vďaka čomu budú pracovať slobodne a bez ťarchy politických dohôd.
Že oni budú čo??? Pracovať ,,slobodne a bez ťarchy politických dohôd?“ To ako, že si budú na ministerstve s ročným rozpočtom okolo 550 miliónov eur robiť, čo sa im zachce, nikomu sa nebudú zodpovedať a s premiérom sa môžu čas od času kamarátsky pobaviť pri káve o tom, čo práve robia a ako sa im vodí???
Nedávno som v jednom svojom článku spomínal, že nepredpokladám, že by súčasnú vládu dokázala povaliť jej parlamentná opozícia na čele s Michalom Šimečkom a spol. Predmetná opozícia je na také čosi programovo nekompetentná, nepresvedčivá a politicky neschopná.
Jedinú možnosť, ako by mohlo prísť k povaleniu súčasnej vlády, vidím preto najmä v samotnom pôsobení tejto vlády. Ak by opozícii na zlatej tácke priniesla vlastnú úplnú nekompetentnosť, prípadne svoju zrejmú korupčnosť alebo bezvýslednosť svojej politickej činnosti… mohla by si svoje povalenie privodiť viac-menej sama.
Samozrejme, chápem politický realizmus premiéra Fica. Vláda pre úspešné plnenie svojho vládneho programu potrebuje parlamentnú väčšinu. Ak ju však postaví na ľuďoch, ako sú Migaľ či Huliak… tak môže mať stabilnú parlamentnú väčšinu, no domnievam sa, že sa nebude môcť vyhnúť tomu, v čom vidím najväčšie riziko jej budúcej politickej prehry. Čiže – pre pripomenutie – zrejmú nekompetentnosť, zrejmú korupčnosť a bezvýslednosť svojej politickej činnosti…
Cenu za takto získanú parlamentnú stabilitu – postavenej na vydieračoch a zradcoch – bude treba jedného dňa politicky zaplatiť. Nepochybujem o tom, že Robert Fico o tejto skutočnosti vie. Čím všetkým je ochotný zaplatiť takto dosiahnutú parlamentnú stabilitu, vie však iba on sám. Politickú účtenku – celej vládnej koalícii – za takýto spôsob vládnutia vystavia voliči. A to bez ohľadu na to, či to bude až v roku 2027 alebo o čosi skôr.