Na možnostiach ruskej armády použiť jadrové zbrane kdekoľvek na svete sa nič nezmenilo… (noveslovo.eu)
V posledných dňoch sa veľa píše i hovorí o dronových útokoch, ktorých ciele súvisia so systémami ruskej jadrovej triády. Mnohí proukrajinskí (zväčša aj šovinistickí protiruskí) fanatici sa z nich neskrývane tešia, uletene proruskí (zväčša panslavistickí idealisti) ich označujú za teroristické útoky a tí zvyšní ľudia (snáď stále väčšina) iba s obavami krútia hlavami, čo zas z tohto bude…
Bez ohľadu na to, či sa čitateľ našiel v niektorej z uvedených kategórií alebo by sa radšej videl ešte v dákej inej, platí, že už minimálne rok prebiehajú útoky na zbraňové systémy a zariadenia, ktoré obsluhujú ruskú jadrovú triádu. Napádané sú jednak radary včasnej výstrahy, stroje strategického jadrového letectva ako aj ponorkové základne.
Pre tých, ktorí pri pojme jadrová triáda netušia, o čo ide uvediem, že sú to zbraňové systémy, ktoré zabezpečujú možnosť jadrového útoku na protivníka – z pohľadu práva definovanou aktuálne platnou ruskou jadrovou doktrínou. Jadrová triáda sa tak skladá z rakiet a ich nosičov, ktorými môžu byť vystreľované jadrové hlavice. Tie je možné vystreľovať z raketových síl umiestnených na zemi alebo zo vzduchu strategickými bombardérmi, či nadzvukovými lietadlami, alebo z lodí a ponoriek brázdiacich moria či svetové oceány.
Kompletnou jadrovou triádou aktuálne disponuje 5 štátov – Spojené štáty americké od roku 1959, Ruská federácia ako nástupca ZSSR od roku 1961, Izrael od roku 1999, Čínska ľudová republika od roku 2007 a India od roku 2017. Zvyšné štáty vlastniace jadrové zbrane nemajú k dispozícii všetky uvedené nosiče. Napríklad Francúzsko môže jadrové hlavice vystreľovať zo svojich štyroch ponoriek a popri tom ešte aj zo svojich stíhacích lietadiel. Veľká Británia za týmto účelom môže použiť iba štyri svoje jadrové ponorky.
Aby som nezachádzal do zbytočných podrobností ohľadne možností ruskej armády, tak iba spomeniem, že tá disponuje mnohými typmi striel, čiže rakiet, ktoré môžu niesť jadrovú hlavicu (prípadne viacero hlavíc) a ktorými môže zasiahnuť svojho protivníka kdekoľvek na tejto planéte. Ide primárne o rakety typu Topol, Topol M, Jars, Satan, Ch-102, Lieskovec (rusky Orešnik), Kinžal, Bulava, Lajner, Kaliber, Rubež a ďalšie. Ich dostrel sa pohybuje od stoviek kilometrov po cca 12 000 km pri strele Lajner a až 16 000 km pri strele R-36M.
Ak by sme sa bavili o nosičoch, ktorými ruská armáda strely s jadrovou hlavicou môže odpaľovať, ide najmä o podzemné silá, mobilné kolesové odpaľovacie rampy, strategické bombardéry, stíhacie lietadlá, vojenské námorné lode ako aj ponorky. V prípade skutočnej jadrovej vojny sú to práve nosiče striel s jadrovými hlavicami, ktoré predstavujú rozhodujúci faktor určujúci silu takto vyzbrojeného štátu. Práve nosiče jadrových hlavíc limitujú množstvo prakticky použiteľných jadrových zbraní, ktoré by bolo možné odpáliť na pozície protivníka.
Je vhodné si povedať aj to, ako jadrovú výzbroj bežne rozlišujeme. Zvykneme ju deliť na jadrovú výzbroj strategickú a taktickú. Strategické jadrové zbrane sú tie, ktoré majú veľký dosah – čiže po ich odpálení sú schopné samostatne veľmi ďaleko doletieť (zväčša ide o tisíce kilometrov). Toto delenie však nie je právne, resp. nejde o terminológiu jasne definovanú. Čo sa týka „dlhého doletu“, tak nie je presne stanovené, aký presne tento dosah má byť. Zväčša sa za takéto zbrane označujú medzikontinentálne strely s dosahom prekračujúcim 5 500 kilometrov.
Ak sa bližšie pozrieme na výzbroj Ruskej federácie, tá mala v roku 2022 podľa údajov Vestníka atómových vedcov presne 306 pozemných nosičov jadrových zbraní – a tieto nosiče by boli schopné na miesto určenia dopraviť sumárne až 1 185 jadrových hlavíc (je totiž bežné, že jedna raketa má v sebe viacero samostatných jadrových hlavíc, ktoré sa v poslednej fáze letu zamerajú na rôzne ciele).
Popri spomínaných pozemných nosičoch disponovala ruská armáda ďalšími približne 10 ponorkami nesúcimi jadrové hlavice v počte 160 kusov, ktoré by mohli mať až 800 samostatných jadrových náloží. Poslednou – najmenšou – kategóriou nosiča strategických jadrových zbraní v ruskom arzenáli sú tie, ktoré zabezpečuje ruské letectvo. V roku 2022 mala ruská armáda v tejto kategórii k dispozícii 68 nosičov jadrových zbraní, ktoré mohli potenciálne uvoľniť (odpáliť) na definované ciele protivníka 580 jednotlivých jadrových náloží.
Z uvedeného vyplýva, že Ruská federácia disponovala v roku 2022 približne 534 nosičmi strategických jadrových zbraní, ktoré mohli na protivníka vystreliť súčasne až 2 565 jadrových hlavíc. Zvyšok ruského jadrového arzenálu sú taktické jadrové zbrane, ktoré predstavujú čo do počtu väčšiu časť ruského jadrového arzenálu, no majú menší dosah a zväčša aj nižšiu deštrukčnú silu.
Pre zaujímavosť spomeniem, že existujú aj malé jadrové zbrane, ktoré je možné odpaľovať vo forme delostreleckých granátov, či dokonca mínometov. Tieto zbrane sa však po skončení studenej vojny vyraďovali z vojenských arzenálov Ruska i Spojených štátov amerických – nakoľko práve pri nich existuje najväčšie riziko ich nesprávneho použitia, straty či krádeže a tým pádom aj zneužitia.
V nadväznosti na uvedené si môžeme spraviť predstavu o významnosti nedávneho dronového útoku zameraného na ruské strategické letectvo. K útoku sa prihlásilo vedenie ukrajinskej špeciálnej služby a konštatovalo, že túto operáciu s názvom Pavučina pripravovalo dlhšie ako jeden rok. Výsledkom bola vojenská operácia, ktorá umožnila dronom ukrytým v nákladnom priestore bežných kamiónov zaútočiť na ruské strategické vojenské lietadlá. Lietadlá boli odstavené vedľa letiskových vzletových dráh a neboli nijak kryté. Kamióny, z ktorých vylietali spomínané útočné drony, sa priblížili k ruským vojenským letiskám nachádzajúcim sa ďaleko od rusko-ukrajinských hraníc. Ich priblíženie sa udialo po bežných cestách – vďaka čomu sa tieto drony s maximálnou dobou letu rádovo iba niekoľkých desiatok minút mohli dostať až ku svojim zamýšľaným cieľom – nachádzajúcim sa hlboko v ruskom vnútrozemí.
Za cieľ tohto dronového útoku boli určené 4 ruské letiská – dve neďaleko Moskvy, jedno pri severnej hranici s Fínskom a posledné až pri hraniciach s Mongolskom. Hovoríme teda o vzdialenostiach v stovkách až tisícoch kilometrov od frontových rusko-ukrajinských línií.
Mnohí sa domnievajú, že skutočnosť, že lietadlá typu Tu-95MS, Tu-95 a Tu-22, ktoré sú súčasťou ruskej jadrovej triády, boli takpovediac zaparkované pod holým nebom dokazujú ruské lajdáctvo a neschopnosť. Je to však mylná úvaha, i keď pre mnohých veľmi lákavá a potvrdzujúca ich predsudky. Takýmto spôsobom má bežne „zaparkované“ svoje strategické bombardéry aj armáda Spojených štátov amerických. Dôvodom sú podľa mnohých analytikov ustanovenia zmluvy nazvanej Nový štart, ktorú majú medzi sebou podpísané Spojené štáty americké a Ruská federácia.
Zmluva stanovuje, akým spôsobom si uvedené jadrové veľmoci navzájom kontrolujú početné stavy svojich jadrových arzenálov. Výklad článku X. tejto zmluvy hovorí o tom, že zmluvné strany kontrolujú protistranu národnými technickými prostriedkami, ktoré majú k dispozícii – a to v súlade so všeobecne uznávanými zásadami medzinárodného práva. Výklad tohto článku sa dá chápať aj tak, že obe mocnosti sa navzájom kontrolujú sledovaním cez snímky svojich špionážnych satelitov. Strategické lietadlá, ktoré práve nie sú na svojej misii vo vzduchu, je práve vďaka ich nijak nekrytému odparkovaniu vedľa vzletových plôch (na domovských letiskách) možné satelitne zosnímať a tým aj zvyšovať dôveru dodržiavania spomínanej medzinárodnej zmluvy.
Účasť na plnení záväzkov zmluvy s názvom Nový štart síce Ruská federácia oficiálne koncom februára 2023 jednostranne pozastavila, no súčasne oznámila, že Spojené štáty americké bude naďalej informovať o prípadných odpáleniach balistických rakiet. Nebolo však povedané, či zo strany RF budú dodržiavané aj ostatné ustanovenia zmluvy – ako sú notifikácie o pohybe strategických nosičov.
Oznámenie o pozastavení účasti na zmluve Nový štart učinilo vedenie RF iba deň potom, čo prezident SŠA Joe Biden navštívil Ukrajinu – čo iba znásobilo obvinenia zo strany RF voči USA z vedenia hybridnej vojny proti Rusku a zlomyseľnej eskalácii konfliktu na Ukrajine. Sarah Bidgoodová, riaditeľka Programu nešírenia jadrových zbraní v Eurázii v Centre pre štúdium nešírenia jadrových zbraní J. Martina v Monterey v Kalifornii, túto záležitosť komentovala slovami: „Naznačuje to, že ruské vedenie si už nemyslí, že kontrola zbrojenia so USA by mala byť oddelená od väčších vzostupov a pádov bilaterálnych vzťahov, ako to bolo počas niektorých z najťažších okamihov studenej vojny.“
Oficiálne je spomínaná zmluva platná až do februára 2026 – jej článok 14 však umožňuje odstúpiť od nej – a to konkrétne v odseku 3. Dôvodom takéhoto odstúpenia môžu byť mimoriadne udalosti súvisiace s predmetom tejto zmluvy, ktoré ohrozili najvyššie záujmy zmluvnej strany. Vedenie RF svojej protistrane (USA) oznámilo jednostranné pozastavenie dodržiavania tejto zmluvy.
Skutočnosť, že posledná platná zmluvná dohoda medzi RF a USA ohľadne kontroly jadrového zbrojenia nie je napĺňaná, predstavuje vážny problém. Ruská strana pre teraz síce „iba“ pozastavila svoju účasť na plnení záväzkov z tejto zmluvy – čiže oficiálne od nej neodstúpila, čo by zmluvu a záväzky z nej úplne zneplatnilo – no výsledok je taký, že zmluva nie je aktuálne plne dodržiavaná a aj samotná miera jej dodržiavania je otázna.
Zaujímavosťou zmluvy môže byť zo slovenského pohľadu aj skutočnosť, že bola podpísaná v apríli roku 2010 v Prahe – čiže v čase, keď bol v ČR ministrom zahraničných vecí pán Jan Kohout. Zahraničná politika našich najbližších západných susedov vtedy našťastie ešte nebola v rukách infantilných diletantov, akým je súčasný minister zahraničných vecí ČR – istý pán Lipavský (nominant strany Piráti).
Vrátim sa však k dronovému útoku na lietadlá ruskej jadrovej triády. Mnoho ľudí sa z úspešného útoku „vytešuje“, ako keby sa tým výrazne znížili možnosti nasadenia ruských jadrových zbraní… a mnoho iných ľudí tento dronový útok označuje za terorizmus. Ani jedno nepovažujem za prejav racionality – ale skôr za neschopnosť vnímať dôsledky alebo iba za úplné nepochopenie slova terorizmus.
Tí, čo sa z útoku tešia, pravdepodobne vôbec nechápu, že ide o útok, ktorého dôsledkom bude vyostrenie prebiehajúceho rusko-ukrajinského, resp. rusko-západného konfliktu, pričom na možnostiach ruskej armády použiť jadrové zbrane kdekoľvek na svete sa nič nezmenilo. Ako som už spomínal, strategické jadrové letectvo predstavuje najmenšiu časť ruskej jadrovej triády. Jeho najväčšia taktická výhoda oproti jadrovým zbraniam nasadeným na medzikontinentálnych raketách alebo na ponorkách spočíva v tom, že môže byť presúvané, resp. priblížené k miestu určenia relatívne rýchlo, rýchlo mení svoju polohu a vzhľadom na výšku letu je nereálne jeho zničenie predtým, než by dokázalo odpáliť rakety, ktoré nesie.
Ruská federácia v dôsledku zničenia niekoľkých strategických lietadiel spomínaným dronovým útokom preto utrpela najmä reputačnú škodu v tom zmysle, že takémuto útoku nebola schopná zabrániť. Dôsledkom útoku je zničenie približne 10-tich až 20-tich lietadiel (ukrajinská propaganda hovorí o 40-tich), ktoré súčasný vojensko-priemyselný komplex RF aktuálne nevie opätovne vyrobiť – nakoľko Ruská federácia nemá k dispozícii kapacity bývalého Sovietskeho zväzu.
Strategické jadrové letectvo RF aktuálne trpí vysokým opotrebovaním, vysokým vekom a technologickým zastarávaním. Ak v dohľadnej dobe nepríde k obnove výroby lietadiel podobného určenia, môže sa stať, že RF vypadne zo zoznamu štátov s kompletnou jadrovou triádou.
Ako však už bolo konštatované, na praktickej schopnosti ruskej armády zasiahnuť jadrovými zbraňami akékoľvek miesto na tejto planéte sa nič nezmenilo. Jadrovou triádou nedisponujú ani Veľká Británia (má iba ponorky), ani Francúzsko (má ponorky a lietadlá) a strategické jadrové letectvo RF slúži primárne ako nosič zbraní určený pre použitie voči Spojeným štátom americkým. Voči európskym štátom ruská armáda jednoznačne vystačí s nosičmi jadrových hlavíc, pri ktorých nepotrebuje použiť svoje strategické letectvo (hoci aj to by, samozrejme, bola možnosť). Akékoľvek ciele nachádzajúce sa v Európe, dokáže ruská armáda zasiahnuť v priebehu niekoľkých minút.
Nedá mi pri tejto príležitosti nespomenúť, že najagresívnejšia vojnová propaganda, ktorej sme v súčasnosti vystavení, má svojský spôsob, ako túto realitu servírovať verejnosti. Podstata tohto prístupu spočíva v tom, že ak ruské politické vedenie spomenie, že ruská armáda disponuje takýmito zbraňami, tak západná mediálna odozva sa nesie v tom duchu, že: „Rusi sa nám vyhrážajú jadrovým útokom! Chcú vo vás vzbudiť strach! Chcú od vás, aby ste prestali podporovať našu vojenskú konfrontáciu skrze ukrajinské bojisko! Nenechajte sa zastrašiť! Vytrvajte v podpore Ukrajiny bojujúcej aj za vás!“ Ani sám Goebbels v časoch nemeckej nacistickej Tretej ríše by sa určite za takýto prístup nehanbil!
Ale poďme ďalej. Tí, čo dronový útok považujú za štátny terorizmus, sú taktiež mimo – minimálne ak by sme sa na to chceli pozrieť právne – nakoľko všetky napadnuté lietadlá boli súčasťou ruskej armády a sú tak plne legitímnym cieľom vojenského útoku. Ruské strategické lietadlá boli a sú taktiež používané na útoky proti cieľom lokalizovaným na území Ukrajiny – hoci až doteraz z nich boli odpaľované iba rakety konvenčné (čiže nejadrové). Čo sa týka štátneho terorizmu namiereného proti civilným cieľom, toho sa ukrajinská armáda nijak neštíti a pravidelne sa k nemu aj hlási, no dronový útok na ruské strategické letectvo to nie je – na rozdiel od útokov na mosty s civilnými vlakmi, jadrové elektrárne, priehrady či na vlastných civilistov odporujúcich vládnym vyhláseniam či ideológii).
Bez ohľadu na uvedený právnický pohľad ruská strana si danú vec môže vysvetľovať po svojom. Čiže môže to poňať rýdzo politicky a vyhlásiť, že udalosť považuje za teroristický útok a svoju „špeciálnu vojenskú operáciu“ na Ukrajine prekvalifikuje na „protiteroristickú operáciu“. Dôsledkom by mohol byť následný omnoho brutálnejší spôsob vedenia bojov proti ukrajinskému vedeniu – možno až na spôsob toho, ktoré predvádza Izrael v Pásme Gazy. Bez ohľadu na okolnosti a bez ohľadu na civilné – pridružené – straty (americká armáda pre ne vytvorila svoj terminus technicus, čiže „collateral demage“ a tento pojem veľmi často pri svojich aktivitách spomína) by tak bolo možné očakávať útoky zamerané na identifikované ciele bez toho, aby bolo v zadaní brať ohľady na čokoľvek.
Dronový útok na strategické lietadlá RF je rozhodne vhodné – ak nie priam nevyhnutné – vnímať v kontexte. V tomto zmysle je nutné vnímať skutočnosť, že už pred útokom na lietadlá prebehli dva útoky na ruské radary včasnej výstrahy. Podľa verejne dostupných zdrojov je známe, že Rusko má k dispozícii iba 8 radarov typu Voronež, ktorými zabezpečuje sledovanie hypotetického (jadrového) útoku zo strany svojich protivníkov. Napadnuté už boli dva z nich, pričom oba sa nachádzajú na juhozápade krajiny. Konkrétne ide o radar pri meste Krasnodar (neďaleko Krymu) a o radar pri meste Orsk (v strednej časti hranice s Kazachstanom). Radary boli s vysokou pravdepodobnosťou poškodené, možno aj úplne znefunkčnené – a oba útoky sa udiali koncom mája minulého roku (2024).
Z uvedeného považujem za zrejmé, že ruské armádne a tým aj politické vedenie môže mať dôvodné obavy ohľadne príprav svojich protivníkov na útok proti Ruskej federácii.
Obzvlášť v kontexte neustáleho rozširovania zoskupenia NATO na východ, v nedávnej snahe o vybudovanie radaru v ČR a antirakiet v Poľsku – ktoré mali tvoriť základ protiraketovej obrany nového typu v priestore stredovýchodnej Európy (logicky namierenej na neutralizáciu možnosti vzájomne zaručeného zničenia v prípade vojny s Ruskou federáciou), ako aj následné útoky proti radarom včasnej výstrahy a neskôr aj proti lietadlám z kategórie strategických nosičov jadrových zbraní a snahám o útoky na ponorkové základne… A to všetko za pomoci západných spravodajských služieb (či už z pohľadu logistiky, navádzania, zameriavania či samotných zbraňových systémov)… čo určite na ruskej strane aktivizuje prekročenie všetkých červených čiar.
Skutočnosť, že za takýchto okolností pozastavilo vedenie Ruskej federácie svoju spoluúčasť na dodržiavaní zmluvy Nový štart – ako poslednej bilaterálnej zmluve o kontrole zbrojenie medzi RF a USA – je potom už iba drobný detail vo veľkej hre mocností. Táto hra je však určite najnebezpečnejšou mocenskou konfrontáciou od konca studenej vojny a v mnohých smeroch dosiahla minimálne podobný stupeň napätia, ako tomu bolo v čase Karibskej krízy. Akákoľvek vážnejšia pochybnosť v úmysloch či skutkoch protistrany môže v takejto situácii veľmi rýchlo prerásť do konfliktu, ktorý môže mať dominový efekt. A výsledkom môže byť priamy vojenský stret medzi tzv. východnými a západnými mocnosťami.
Za týchto okolností pristúpilo ruské politické vedenie aj ku zmene ruskej jadrovej doktríny – dokumentu, ktorý hovorí o tom, za akých podmienok môžu byť použité ruské jadrové zbrane. Väčšina euroúnijnej verejnosti nechápe, že podmienky pre použitie jadrových zbraní môžu byť z pohľadu spomínaného dokumentu a jeho výkladu ruským politickým vedením už naplnené.
Chápem, že aktivistickým nedovzdelaným „rádoby“ hrdinom od klávesníc predmetné súvislosti nedochádzajú… to nemôže nikoho prekvapiť, keďže im k tomu chýba intelektuálne rozhranie… ale že do tejto hry sa takýmto spôsobom hrnie aj temer celé západoeurópske, resp. euroúnijné politické vedenie, to mi hlava neberie. Považujem to za nezodpovednosť hraničiacu s vlastizradou! Pretože ako inak definovať politické pôsobenie niekoho, kto ženie do rizika jadrovej vojny celú ním zastupovanú a spravovanú spoločnosť?
Ak ku spomínaným skutočným udalostiam, ktoré na ruskej strane (a na čínskej nemenej) musia vzbudzovať obavy z existenciálneho ohrozenia pripočítame aj verbálne konštatovania nemeckých, britských či francúzskych politikov ohľadne nutnosti príprav na vojnu s Ruskom… je možné konštatovať, že obavy o mierovú existenciu na severnej pologuli sú nanajvýš oprávnené.
Prezident USA – Donald Trump – nateraz nenašiel spôsob ani silu významným spôsobom prispieť k zastaveniu prebiehajúcej vojny na Ukrajine, ba ani len zastaviť dodávky amerických zbraní na ukrajinské bojisko. Americkému prezidentovi jeho veľkolepé vyhlásenia o rýchlom ukončení vojny na Ukrajine sťažujú aj štáty, ako Veľká Británia, Francúzsko, Nemecko či Ukrajina samotná. Za týchto okolností sa zdá, že vojna na Ukrajine sa len tak rýchlo neskončí.
Militarizácia celej Európskej únie ako aj všetkých štátov NATO je ďalším absurdným príspevkom k relevantnej diskusii o mierovom spolužití s jadrovou superveľmocou, akou je Ruská federácia. Nikde nevidieť ani náznak snahy o vytvorenie aktualizovanej bezpečnostnej architektúry, ktorá by vnímala európsku kontinentálnu bezpečnosť ako jednotný a nedeliteľný priestor, v ktorom posilňovanie bezpečnosti nemôže byť uskutočňované na úkor bezpečnosti kohokoľvek iného.
Všetky siločiary smerujú k pokračovaniu konfrontácie medzi západnými mocnosťami na jednej strane a Ruskom na strane druhej. Obe zoskupenia majú svoje celosvetové zázemie, svoje spojenectvá a ovládajú významné hospodárske i ľudské zdroje… vďaka ktorým môžu viesť vojny po veľmi dlhú dobu a zvyšovať tak stávky na svoje víťazstvo a súčasne ničiť životy bežných ľudí v masovom meradle. Ak sa hlavné svetové veľmoci nedohodnú na ukončení svojich vojensky aktívnych sporov a súčasne neskĺznu do priameho vojenského stretu medzi sebou navzájom, hrozí nám všetkým „ukrajinský scenár“ – čiže podpora vojnového súperenia vedeného opotrebovávacou vojnou.
Vskutku ideálne vyhliadky do budúcnosti… a to ani nespomínam extrémne teploty za oknom. Bude nám tu ešte rozhodne teplo. Snáď nakoniec popri tom aj nezhoríme (či už z dôvodov vojnových alebo prírodných). Ale aby som to nezakončil až takto pesimisticky… skúsim potešiť aspoň propagandistov a odhodlaných klávesnicových bojovníkov fandiacich umierajúcim ukrajinským hrdinom. Práve im a veriacim z ich sekty by som rád pripomenul slová filozofa Senecu: „Horšia ako vojna je samotný strach z vojny.“ Netreba sa báť, vážení. Ak na tú veľkú vojnu príde… bude to rýchle a bude to stáť za to!