Pred 80 rokmi, 3. mája 1945, oslobodila slávna Červená armáda od nacistickej tyranie poslednú slovenskú obec, hraničnú dedinu Makov uprostred kysuckých Javorníkov, čím sa skončila druhá svetová vojna na území Slovenska. (facebook.com)
Je viac ako mnoho dôvodov pripomínať si túto historickú udalosť aj teraz. Oslobodzovanie územia Slovenska sa začalo 20. septembra 1944, keď jednotky 1. gardovej armády 4. ukrajinského frontu prekročili jeho hranice východne od Medzilaboriec a na druhý deň oslobodili ako prvú obec Kalinov, a trvalo 226 dní. Po celý ten čas bojovali na území Slovenska vojská Červenej armády spolu s jednotkami 1. česko-slovenského armádneho zboru v ZSSR a od 18. decembra 1944 aj vojská Rumunskej armády. Na území Slovenska padlo za našu slobodu 63 517 príslušníkov Červenej armády, 10 435 vojakov Rumunskej kráľovskej armády a 2790 príslušníkov Česko-slovenskej armády. Skutočných obetí však bolo oveľa viac. Po nacistoch ostalo 211 masových hrobov, 90 vypálených a vyvraždených obcí, 5 300 umučených. V koncentračných táboroch zahynulo vyše 70 000 občanov vojnovej Slovenskej republiky. Počet obyvateľov Slovenska klesol o 150 000 ľudí. Osem mesiacov bojov na území Slovenska zanechalo spustošenú krajinu. Bola zničená tretina železničných tratí, viac ako polovica mostov, 93-tisíc domov, rozsiahle územia boli zamínované. Ustupujúce nemecké jednotky poodnášali, čo sa dalo, vrátane továrenských zariadení, dobytka, obilia a umeleckých predmetov. Celková hodnota škôd na našom území sa vyšplhala na 114 miliárd korún. Pripomínam, že rozpočet vojnového Slovenského štátu dosiahol najviac 3,6 miliardy korún.
Nikdy nesmieme zabudnúť na to, čoho je schopný fašizmus vo fáze absolútnej moci, nesmieme strácať zo zreteľa, koľko krvi a nešťastia stálo, kým sme sa zbavili posledného cudzieho vojaka, nesmieme dopustiť, aby sa falšovali dejiny. Nikdy som si nepomyslel, že budem musieť niekedy obhajovať, že nás Červená armáda oslobodila. Tí, ktorí sa nehanbia tvrdiť, že jej príchodom sa začal komunizmus a okupácia, vedome prekrúcajú historické fakty. Červená armáda po oslobodení odovzdala moc do rúk slovenských národných výborov a z nášho územia odišla do konca leta 1945, pričom na Slovensku vyhrala slobodné parlamentné voľby Demokratická strana. Komunistický režim tu inštalovali domáci predstavitelia. Až do roku 1968 sme boli jedinou krajinou východného bloku, kde neboli rozmiestnené sovietske vojská. Napokon, jedným z hlavných dôvodov, prečo prestal Brežnev držať ochrannú ruku nad Antonínom Novotným, bol fakt, že odmietal sovietske vojenské základne na území Česko-Slovenska.
Preto keď bývalý šéf slovenskej diplomacie Rastislav Káčer (ktorý sa tvári ako ťažký intelektuál, hoci je len polovzdelaný hulvát, ktorý zabáva svoje nekritické publikum expresívnym slovníkom) tvrdí, že by sme mali prestať hovoriť o oslobodení, lebo Červená armáda nám vraj nepriniesla slobodu, ale diktatúru, tak nehanebne klame. Nielen z dôvodov, ktoré som uviedol vyššie, ale aj preto, že v rokoch 1945 – 1948 tu bol pluralitný demokratický režim a orientáciu zahraničnej politiky na Sovietsky zväz prijali v Košickom vládnom programe všetky politické sily na Slovensku, vrátane pravicových strán a prezidenta Beneša. Navyše, politická filozofka Hannah Arendtová by ho vo svojej eseji „Sloboda byť slobodný“ poučila, že oslobodenie je nevyhnutnou podmienkou pre slobodu – hoci sloboda nemusí byť nevyhnutne výsledkom oslobodenia – ale oslobodenie to v každom prípade je. Ale to už chcem od neho asi priveľa, to je nad chápanie prvoplánovo propagandistického uvažovania Rastislava Káčera.
Spájať hrdinov z rokov 1944 – 45 s inváziou vojsk Varšavskej zmluvy alebo súčasnou ruskou agresiou na Ukrajine je miešanie hrušiek s jabĺčkami. No najmä sú to zlomyseľné diletantské úvahy. Prečo sme potom dnes spojencami Nemecka, keď nás okupovalo? Prečo sme s Poľskom v NATO, keď nám Poliaci odkusli z územia po Mníchovskej zrade roku 1938 (a nevrátili nám ho) a zúčastnili sa aj na prepade Česko-Slovenska v roku 1968? Napokon, dobre si všimnite falošný propagandistický slovník takýchto ľudí – ak ide o zásluhy na oslobodení, budú sa vykrúcať, že nás oslobodzovali aj iné národy, ak ide o historickú vinu, padá podľa nich jednoznačne na Rusov, a to napriek tomu, že na invázii vojsk Varšavskej zmluvy sa zúčastnili aj Ukrajinci, Bielorusi, Gruzínci, Poliaci, Nemci, Maďari či Bulhari. Aj za stalinistickú tyraniu môžu Rusi, napriek tomu, že na čele Sovietskeho zväzu stál gruzínsky diktátor. Tí, ktorí vyčítajú Červenej armáde, že sme prišli o Podkarpatskú Rus, nech si uvedomia, že vďaka tomu, sme získali naspäť južné Slovensko. A opýtajte sa Slovákov z Košíc, Rožňavy, Lučenca, Šurian, Levíc či Galanty, či príchod Červenej armády vnímali ako okupáciu. Takmer bezvýhradne ju vítali ako oslobodenie. Dokonca aj prípady znásilnenia sa napriek snahám nafúknuť tieto incidenty vyskytovali len ojedinele. Je dokázané, že metodicky nielenže nedochádzalo k terorizovaniu civilného obyvateľstva (na rozdiel od nacistických zverstiev), ale sú zdokumentované mnohé prípady, keď boli vojaci za znásilnenie alebo dokonca aj za obyčajnú krádež hodiniek najprísnejšie potrestaní – zastrelením. Od Kalinova až po Makov, od maršala Koneva až po maršala Malinovského, vyvinula Červená armáda heroické úsilie a nadľudskú obetavosť v snahe poraziť fašizmus.
Milióny ľudí si po takmer 8 mesiacoch ťažkých, krutých a krvavých bojov na území Slovenska vydýchli a plakali od šťastia. Väčšina z nich už nežije. Nedovoľme, aby ich skúsenosť zanikla v antiruskej propagande súčasnosti. Veď koľko ľudí dodnes verí stupídnej lži, že nás neoslobodili Rusi, ale Ukrajinci, lebo tu operoval 4. ukrajinský front. Vysvetliť týmto ľuďom, že sa tak nevolal preto, lebo jeho príslušníci boli iba Ukrajinci, ale preto, že vznikol na Ukrajine, je niekedy nadľudské úsilie, ale boj o historickú pravdu nemožno vzdávať. Dnes by určité mocenské kruhy chceli, aby sme zabudli nielen na to, kto nás v roku 1945 oslobodil, ale aj na to, kto nás v roku 1938 zradil. Preto v Berlíne 8. a 9. mája zakázali akékoľvek symboly pripomínajúce sovietske bojové zástavy… Mám pocit, že skôr by prešiel hákový kríž.
Mnohí pamätníci slávnych májových dní roku 1945 spomínali na večerné modlitby, v ktorých prosili Boha o mier a zaviazali sa deň skončenia vojny sláviť ako veľký sviatok. My, ich potomkovia, by sme na tento sľub nemali zabúdať. V hlave sa mi premieta jeden úryvok z knihy Vojna nemá ženskú tvár od bieloruskej spisovateľky a nositeľky Nobelovej ceny za literatúru Sviatlany Aleksijevičovej: „Nám sa vtedy zdalo, že na zemi bude večný mier, že nikomu sa už nikdy nežiada vojny, že všetky náboje treba zničiť. Načo by boli? Sme unavení nenávisťou. Unavení zo strieľania.“ Kto z dnešných militantne naladených mudrlantov pripravených viesť vojny a zbrojiť pochopí skúsenosť generácie našich starých otcov a materí, ktorí nám kládli na srdce a neustále opakovali „Nikdy viac vojnu!“? Česť a sláva hrdinom, ktorí obetovali svoje životy za oslobodenie Slovenska spod jarma fašizmu!
(Na snímke je najväčší vojenský cintorín česko-slovenských vojakov na Slovensku, Háj Nicovô nad Liptovským Mikulášom, na ktorom je pochovaných 1368 príslušníkov 1. čs. armádneho zboru, ktorí padli pri oslobodzovaní našej vlasti.)
Zdroj: Facebook Eduarda Chmelára