Nedávno jeden účastník v televíznej diskusii v jednej z nemeckých televízií pomenoval súčasný mentálny stav bezstarostného tápania mocenských elít štátov strednej a západnej Európy slovom, ktoré priam mrazí svojou presnosťou: „námesačníctvo“. Ak vám to niečo pripomína, pamäť vás neklame. (hlavnespravy.sk)
S presne rovnakou metaforou prišiel pred rokmi renomovaný austrálsky historik Christopher Clark. Jeho prelomová kniha „Námesačníci: Ako Európa tiahla do prvej svetovej vojny v roku 1914“ (Originál: The Sleepwalkers: How Europe Went to War in 1914.) vyvolala v odborných aj laických kruhoch obrovský rozruch. Clark precíznou analýzou politických, hospodárskych a spoločenských pomerov v Európe rokov 1870 až 1914 ukázal, že vtedajšie mocenské elity nevstúpili do globálneho konfliktu s jasným úmyslom spustošiť kontinent. Oni sa doň dopotácali. Slepí, hluchí, sebaistí. Ako námesačníci. Jeho kniha symbolicky končí o polnoci 31. júla 1914. Ráno 1. Augusta 1914 už svet horel.
O štvrťstoročie neskôr sa história zopakovala v ešte desivejšej podobe. Jednou z hlavných príčin druhej svetovej vojny, ktorú rozpútal Adolf Hitler, bolo práve toto fatálne námesačníctvo lídrov európskych veľmocí – ruka v ruke s ľahostajnou nevšímavosťou verejnosti. Slepá viera, že „to už nejak dopadne“, uvoľnila cestu zlu, aké Európa ešte nepoznala.
Dnes, viac ako osem desaťročí od skončenia tejto najväčšej tragédie ľudstva, sa zdá, že antické Historia magistra vitae – história učiteľka života – pre modernú Európu prestalo platiť. Nejde len o apatiu bežných občanov. Desivá je predovšetkým strata pamäti u tých, ktorí nesú zodpovednosť: u vládnych inštitúcií štátov a bruselských elít riadiacich Európsku úniu. Akoby sa z minulosti nevedeli – alebo skôr nechceli (?) – poučiť. Táto latentná námesačnosť však niekomu mimoriadne vyhovuje. Vytvára totiž ideálne podmienky pre zbrojársky priemysel, ktorý má zo svojej podstaty trvalý záujem na tom, aby staré konflikty nehasli a nové vznikali.