V skladbách Vladimíra Ivanoviča Rebikova pocítime Chopina aj Rachmaninova. S tým, že Chopin už bol a Rachmaninov ešte len príde. (Marker.sk)
Ešte aj na ulici ho mali za čudáka. Veď z domu vždy vychádzal s dvomi dáždnikmi. Biely používal ako slnečník, čierny – pre prípad dažďa. Písal básne, muzicíroval, komponoval a jeho tvorbu uznával Čajkovskij, Grieg, Debussy, Rachmaninov. Zostal v ich tieni a že upadne do zabudnutia, bral ako fakt.
Pri snahe usporiadať domácu knižnicu sa nájde všeličo. V knihách – stará fotografia, vylisovaná margarétka, záložky, ktoré deti vyrobili ešte v škôlke, ústrižok z kníhkupectva v československých korunách.
Medzi notami zhruba to isté plus voľakedy napochytro založený husľový part. „Hm, toto sa nehráva často. Také dozvuky romantizmu pred Prokofievom,“ čiže už sa vyberá nástroj a triediaci proces opäť ustrnie kdesi v polovici. Pri clivých tónoch najznámejšej časti pozabudnutej opery Vianočný stromček u horných susedov stíchne vŕtačka, tým od vedľa prestane plakať desaťmesačná Paula. Básnik by podotkol, že aj hviezdy na večernej oblohe sa rozžiarili jagavejšie, no sem sa pýta spomenúť slová samotného autora.
„Večer sa mení na noc, a uchopiť tento zvláštny a tajomný moment možno i je pravým poslaním umenia.“ Vladimír Ivanovič Rebikov totiž v svojich skladbách narábal s prvkami ticha.
Nahrubo zhrnúť to možno nasledovne: každý hudobný takt musí byť opodstatnený, v okamihu, keď jemná melódia porazí hluk, napĺňa svoj zmysel a veľkú ideu možno obsiahnuť aj v miniatúre. Alebo radšej takto: v skladbách od Rebikova pocítime Chopina aj Rachmaninova s tým, že Chopin už bol a Rachmaninov ešte len príde.
Melodika verša
Ešte viac nám napovie skladateľove detstvo. Prísny otec, mladá pôsobivá, nemenej náročná mama a zároveň vášnivá klaviristka. Pre svoje početné potomstvo sa stáva prvou učiteľkou hudby a všetky deti cibrí od útleho veku.
Dcéry napredovali hladko, boli povedzme, umelecky poddajné, zato najmladší synček a zároveň ôsme dieťa v poradí bol samý vzdor. S rúčkami na klaviatúre žartoval a hudobné témy vždy nejako dotváral. Príde čas, keď pofrčí na veršoch Bloka, Severianina a najmä Briusova, a všetkým vospolok neraz vynadajú do dekadentov, rozkladajúcich umeleckú formu a heslujúcich jej obsah.
Prelom 19. a 20. storočia celkovo bude zvláštnym obdobím. Románopisci odrazu prestanú stíhať za meniacimi sa časmi. Rýchlu pomoc poskytnú verše. Veľká próza do detailov rozpitvala nadčasové témy, filozofia sa pokúša definovať ich zmysel, poézia pomôže predýchať v kontexte valiacich sa udalostí a bude to hudba, ktorá umožní priestor pre vybúrenie emócií. Toto všetko sa bude diať až o pár rokov neskôr. Volódeňka, ktorý sa v dospelosti zameria na presah poézie do sveta hudby a mnohé z veršov premietne do tónov, zatiaľ zlostí rodičov a vyrastá v dome, kde sa od rána do neskorej noci muzicíruje.
„Raz som sa prebudil, a ochromil ma veľký strach. Tmavá noc a zrazu zvuky. Začul som hudbu, ktorá ma tak uchvátila až som ju začal vstrebávať do svojho vnútra. Bola to sonáta pre husle od Wolfganga Amadea Mozarta. Sprevádzala ma po celý život. Keď som si spomenul na niečo milé alebo sa stalo niečo radostné, alebo naopak niečo ma trápilo, v mysli som si začal prehrávať tóny Mozartovej sonáty. Strach, hrôza, tma vtedy vždy pominuli.“
Reproduktor s emóciami