Hystéria vlády aj hystéria protivládneho tábora už začína byť ťažko únosná. No je aj pochopiteľná. Tak to chodí v ére vojny. (Marker.sk)
Kto sleduje provokačné gestá koalície alebo – na opačnej strane – uvrieskané verejné protesty, má len dve možnosti. Môže stratiť nervy aj rozum a poddať sa hystérii. Protivládnej alebo protiprogresívnej, podľa gusta… Alebo sa môže chytiť za hlavu. A nostalgicky spomínať na staré dobré 20. storočie, keď to ešte malo úroveň. Intelektuálnu, hodnotovú, mentálnu.
Politický a verejný život začína vykazovať patologické znaky. Deje sa to už dlho, no najnovšie to naberá obludné rozmery. Na jednej strane sa Ľuboš Blaha raduje z odkazov, ako treba sviatok slobody a demokracie oslavovať v Rusku. Na druhej strane burcuje dav jeho nový hrdina – vulgárny študent s afektovaným vyvreskovaním. Alebo Jaro Naď, ktorý vyhlasuje vojnu kolaborantom a zradcom.
Politický boj má blízo k studenej občianskej vojne, ktorá rozdeľuje staré priateľstvá, rodiny, pracoviská. A ktorá mnohých oberá o rozum.
Príčiny už nie sú politické. Predstava, že je za tým len Fico alebo progresívci a že sa to skončí voľbami, je povrchná. Tentoraz sú korene problému oveľa vážnejšie: vojnové.
Slovensko je vo vojne. Preto je zradikalizované v oboch krajných táboroch. A preto medzi nimi neexistuje – a nemôže existovať – nijaký silný stred.
Slovensko – a Európa – je už viac ako desať rokov súčasťou hybridnej a informačnej vojny. Nie je taká krutá a krvavá ako tá konvenčná. No jej následky sú aj tak drsné.
Operácie hybridnej a informačnej vojny sú namierené na naše hlavy. A na naše nízke emócie: pocity strachu z „hrozieb“ (pandemických, klimatických, vojnových), nenávisti k „nepriateľom“ (Rusom, Bielorusom, Ukrajincom ruského pôvodu), agresivity, hnevu. Kto odmieta slúžiť pod predpísanou bojovou vlajkou, ten už nie je len podozrivý. Je vraj bezpečnostná hrozba. Ako vnútorný nepriateľ.
Hybridná vojna vie byť taká zvrátená, že za vnútorného nepriateľa a zradcu sa považuje aj vláda. Alebo väčšina spoločnosti, ktorá ju podporuje.