V rubrike 7 dní v kocke komentujeme štyri hlavné témy týždňa. (Marker.sk)
1. Obraz koalície ochotných
Progresívne Slovensko sa rozbehlo do novej vlny protestov – a s novou politickou mapou. Šimečka ukázal prstom, ako má po voľbách vyzerať progresívna vláda. Trojicu registrovaných partnerov PS, SaS a KDH tentoraz doplnili aj Naďovi Demokrati.
Naď už, na rozdiel od Matovčia, nie je v kúte. Progresívci ho chytili za ruku a politicky rehabilitovali. Ako novú posilu.
Dôvodom tohto malého obratu je – paradoxne – veľké zlyhanie Šimečku a PS. Ich plány vyrásť na dominantnú stranu a zhltnúť voličov menších strán (vrátane Demokratov) nevyšli.
Presnejšie: progresívcom na čele so Šimečkom nevychádza vôbec nič. PS je jedna z mála európskych strán, ktorá v opozícii nedokáže ani trochu podrásť. Ostáva zaseknutá tam, kde skončila po prehratých voľbách 2023. Zhorela aj v prezidentských voľbách 2024. A ani po dvoch rokoch Ficovej vlády nenaberá nových voličov.
Iste, „volebné modely“ PS občas prifúknu z 18 na 20 percent, no to na pomeroch síl nič nemení. Progresívny tábor sa veľmi nehýbe. Nezaberá masívna mediálna podpora. Nezaberá ani podpora aktivistov a mimovládok (ktoré stáli za protivládnymi protestmi začiatkom roka). Nezaberajú kampane proti Ficovej vláde a strašenie o izolácii Slovenska. Nezabral Korčok, ktorý mal priniesť aspoň zopár nových voličov a posunúť PS do stredu.
Projekcie, ako sa progresívci na protivládnej vlne vypracujú na hegemóna a jasného víťaza ďalších volieb, sa zrútili. Nepôjde to.
Šimečka sa už nepokúša obrať Naďa o voličov. Namiesto toho ho víta v klube. Samozrejme, so všetkými rizikami. Demokrati sú drobná mimoparlamentná strana, no s premnoženými „atlantickými kádrami“, kde sa 30 ľudí vidí v pozícii nového ministra.
Slovom, Naďovi Demokrati sa presadili ako víťaz roka. A stačilo im na to smiešne málo. Nerozpustiť to a prežívať na štyroch percentách.
Takže – ako to priamo priznal Šimečka na protestoch – kostrou novej vlády majú byť PS, SaS, KDH a Demokrati.
Šimečka len zabudol dodať, že ani rozšírený formát nemôže stačiť. Je to len presúvanie starých krabíc a sčítavanie percent, ktoré sú menšinové. Na vidinu väčšiny budú potrebovať aj Matoviča. A zrejme aj Hlas ako posilu z druhého brehu (ktorý je pre Matoviča neprijateľný).
Šimečka môže – čisto hypoteticky – hovoriť o novej progresívnej vláde. No len ťažko môže hovoriť o novej „stabilnej vláde“. Na to opozícia nemá.
Dôvody sú makropolitické. Skúsenosti zo sveta ukazujú, že progresívci a ich spojenci už nie sú na víťaznom pochode, ktorý z nich mal urobiť „vedúcu silu v spoločnosti“. Naopak, sú v kríze a prechádzajú do defenzívy. Dôvera progresívnych strán a progresívnych médií už nie je len obmedzená. Je mizerná. Ich ukričaný hysterický tábor sa zmenšuje. A dopredu sa derú tí, ktorí mali podľa pôvodných plánov skončiť v izolácii – národné a konzervatívne sily.
Je to tak v Spojených štátoch, kde demokrati vo voľbách zažili debakel. Je to tak v západnej Európe, kde progresívne a atlantické kádre vládnu so žalostne nízkou verejnou podporou. Podobne to vyzerá v Česku.
Progresívci a ich neokonzervatívni sluhovia narážajú na vážnu nepríjemnosť – pomaly vychádzajú z módy. Jadro ich tábora už nerastie. Naopak, zužuje sa, zakopáva sa, je zmätené. A radikalizuje sa.
Jednou z príčin, prečo novodobí zväzáci vychádzajú z módy, je to, že ich „pravdy“ sa ukázali ako bludy. Ich politický a mentálny svet bol krivý, pomýlený, chorý…
Vojny proti terorizmu – a za šírenie „demokracie“ – nepriniesli viac poriadku, ale viac chaosu a krvi. Vítanie imigrantov neprinieslo novú inkluzívnu spoločnosť, ale spoločenský konflikt a rozvrat. Zápas za transrodové „práva“ neviedol k novým právam, ale k novým diagnózam a duševným chorobám mladých ľudí.
Vojna o Ukrajinu a rozširovanie NATO nevedie po jedenástich rokoch k strategickej porážke Ruska, ale k rozkladu Ukrajiny. A k bezpečnostnej kríze v Európe.
Jednoducho, plány globalistov na expanziu a nový svetový poriadok padli. A ich služobníci – „majitelia pravdy“ – sú čoraz viac skrivení vlastnými omylmi, protirečeniami. A popieraním reality.