V rubrike komentujeme štyri hlavné témy týždňa. (Marker.sk)
1. Prípad Bombic
Prehľad začneme procesom s Danielom Bombicom. Dokresľuje absurdnosť doby. Vo viacerých rovinách.
Je zvrátené, aby občan za „nebezpečné slová“ alebo „nebezpečné názory“ skončil za mrežami preventívne. Teda ešte pred skončením vyšetrovania a pred rozhodnutím súdu o jeho vine.
Dôležitá poznámka: stíhanie Bombica je v poriadku. Je zrejmé, že to s agresívnym vystupovaním, extrémistickým slovníkom alebo mediálnymi útokmi na nepriateľov preháňal. Súd rozhodne, či to preháňal až do krajnej, trestnej roviny. Počkáme si.
Neprijateľné je však to, že občan Bombic si na rozhodnutie o vine alebo nevine musí počkať za mrežami. Musí sa brániť spoza múrov väzby. Na to sme boli zvyknutí pri nebezpečných teroristoch, mafiánoch a organizovanom zločine. Nie pri procesoch, kde na seba narážajú sloboda slova a ochrana „liberálnej demokracie“.
Medzi predbežným uväznením Bombica a obvineniami, ktoré začal riešiť súd, je silný kontrast. Bombic je obžalovaný zo série skutkov, ktoré sú prislabé na väzbu. A možno sú prislabé aj na proces v tom rozsahu, ako sa prezentuje.
Občan Bombic je obžalovaný z odkazov na „zakázanú knihu“ (Protokoly sionských mudrcov), z rečí o potrebe zabezpečiť budúcnosť pre biele deti, z protirómskej rétoriky po zabití jeho učiteľa vo Vrútkach, z ukazovania znaku OK prstami. A nakoniec z online (slovných) útokov na novinárku a aktivistu, s ktorými bol v konflikte v mediálnom éteri.
To všetko sú skutky, za ktoré by mal byť stíhaný – až do verdiktu súdu – na slobode.
Neobstoja ani námietky, že Bombic sa profiluje ako radikál, neonacista, rasista či antisemita. Rasistické a antisemitské názory sú odporné. No nie sú trestné. Trestné je až také šírenie rasovej nenávisti, ktoré by ohrozovalo bezpečnosť konkrétnych skupín ľudí.
Ešte pred pätnástimi rokmi by bolo absurdné, aby boli radikáli zatváraní preventívne, pred verdiktom súdu a po kampaňovom kriku médií. K slobodnej západnej spoločnosti patrili aj radikálne či dokonca extrémistické strany. Bojovalo sa proti nim politicky a mediálne.
Extrémistické hlasy vznikali, zanikali – a roztápali sa v kotli slobodnej spoločnosti. Nespôsobovali paniku. Prečo? Lebo slobodná spoločnosť bola silná, odolná, otvorená. Radikálov a extrémistov tolerovala ako otravnú, ale prirodzenú súčasť slobodného sveta. Sloboda slova tu predsa nie je len pre tých, ktorí sa páčia porote.
Dnes je všetko inak. Máme tu rozsiahle siete špecializovaných lovcov extrémistov. A programový tlak na sledovanie a stíhanie vnútorného nepriateľa.