Po nedávnom úmrtí bosniansko-srbského politika Ratka Mladiča a slávnostnom pohrebe v Belehrade sa opätovne rozhorel spor medzi predstaviteľmi EÚ a srbskými subjektmi, a to nielen so srbským štátom, ale aj s Republikou Srbskou (RS) v Bosne a Hercegovine (BiH). Tento vzťah je pritom dlhodobo napätý, pretože Západ sa bosnianskym Srbom snaží vnútiť vlastné politické predstavy a často využíva svoju moc až diktátorským spôsobom. (noveslovo.eu)
V nasledujúcom texte sa budem venovať týmto témam:
Spory Srbov a Západu
Historická záťaž Bosny a Hercegoviny
Zahraničná diktatúra a nadústavná moc
Nové hľadanie legitimity?
Spory Srbov a Západu
Ako je známe, dňa 7. septembra 2026 sa v Belehrade konal slávnostný pohreb Ratka Mladiča, generála bosniansko-srbskej armády, ktorý bol odsúdený medzinárodným trestným tribunálom pre bývalú Juhosláviu (ICTY). Tento oficiálny pohreb vyvolal značne ostrú reakciu v krajinách Západu a predseda Európskej rady Antonio Costa to komentoval slovami: „Zábery z včerajšieho pohrebu Ratka Mladića v Belehrade boli šokujúce. Ratko Mladić bol odsúdený vojnový zločinec… Prvky oficiálnej podpory a prítomnosť niektorých vysokých srbských úradníkov na pohrebe sú hlboko poľutovaniahodné...“ Ratko Mladič akiste nesie zodpovednosť za mnohé zločiny z obdobia vojny v bývalej Juhoslávii, avšak západná kritika už dávno stratila svoju dôveryhodnosť – je totiž pokrytecká a neúprimná. Samozrejme, že Srbi sa na vlastnú históriu nepozerajú objektívne, ale to platí aj pre iných: stačí si spomenúť, koľko agresií vykonali západné štáty od konca vojny v BiH v roku 1995 a ako sa s nimi (ne)dokázali vysporiadať. Napr. Donald Rumsfeld, hlavný architekt vojen v Afganistane a v Iraku, bol v roku 2021 slávnostne a s vysokými poctami pochovaný na Národnom cintoríne v Arlingtone v USA. A ani Costovo Portugalsko sa nikdy nevysporiadalo s tými, ktorí túto krajinu do uvedených vojen aktívne zatiahli. Jedným z hlavných podporovateľov irackej vojny bol vtedajší portugalský premiér José Manuel Barosso, neskôr dlhoročný predseda Európskej komisie (2004-2014). A dokonca aj samotný Antonio Costa už vtedy pôsobil vo vysokých ústavných funkciách – počas útoku na Afganistan bol dokonca ministrom.
Je naozaj zaujímavé, ako si dáva Západ dôsledne záležať, aby potrestal Srbov za ich minulé zločiny, zatiaľ čo za vlastné zločiny nikoho k zodpovednosti priviesť nedokázal. Za účelom stíhania sa vytvoril aj špeciálny Medzinárodný trestný tribunál pre bývalú Juhosláviu (ICTY), ktorý sa zaoberal najmä srbskými zločinmi v bývalej Juhoslávii. Išlo o tribunál pod kontrolou západných subjektov (pozri tu), ktoré tam často vykonávali politickú justíciu. Na tú upozornila bývalá pracovníčka ICTY Francoise Hartmannová, keď poukázala na zamlčovanie významných faktov, ktoré mohli byť dôležité pre Srbov vo viacerých trestných konaniach. Za svoje zverejnenia ale bola Hartmannová odsúdená kvôli „pohŕdaniu súdom“. Pre porovnanie, Washington odmietol uznať pôsobnosť Medzinárodného trestného tribunálu (ICC), ktorý je oveľa legitímnejšou inštitúciou než ICTY. Zo strany USA tak ide o veľmi cynický a nedôveryhodný postoj: pre iných vytvárajú medzinárodné trestné tribunály, ale svojich občanov pred také súdy vydávať nechcú. Neveľmi presvedčivý je však aj postoj mnohých európskych štátov. Tie síce ICC oficiálne uznávajú, robia však všetko pre to, aby sa pred ním neocitli predstavitelia západných štátov. A keď si už hlavný žalobca Karim Khan dovolí obžalovať Benjamina Netanjahua, tak proti nemu vykonštruujú pochybné obvinenie, účelovo zmenia procesné pravidlá a následne ho odvolajú práve hlasmi členov EÚ a ich spojencov (pozri tu).