Na včerajšok (článok bol uverejnený 16. 5., pozn. red. SRS) pripadlo jedno okrúhle, dávno zabudnuté 90. výročie: podpis zmluvy o vzájomnej pomoci medzi ČSR a ZSSR zo 16. mája 1935. Ďalším takto zabudnutým výročím bolo aj 90. výročie zmluvy o vzájomnej pomoci medzi Francúzskom a ZSSR, ktoré pripadlo na 2. mája. Táto zmluva sa mala stať základným kameňom spoločného postupu proti nacistickému Nemecku v prípade jeho útoku. Na uvedené výročia by sme nemali zabúdať najmä v súvislosti s 80. výročím konca druhej svetovej vojny 8./9. mája, keď sa (nielen) na Slovensku strhla vlna útokov s cieľom prepísať históriu vojny. Takéto tendencie prejavovali hlavne mainstreamové médiá, ktoré sa usilovali znižovať význam ZSSR a zvyšovať úlohu západných mocností v boji proti nacistickému Nemecku. Dnešná propaganda má pritom veľkú výhodu v tom, že až na výnimky už nežije generácia, ktorá si udalosti pamätá. (noveslovo.eu)
V nasledujúcom texte sa budem venovať týmto témam:
Mediálne manipulácie a úloha ZSSR
Francúzske porušenie spojeneckej zmluvy so ZSSR
Politika zákazov v Európe
Mediálne manipulácie a úloha ZSSR
Súčasťou mediálnych útokov pri výročí 8./9. mája sa stala snaha posunúť začiatok druhej svetovej vojny z 1. septembra na 23. augusta 1939, keď Nemecko a ZSSR podpísali pakt o neútočení. V denníku Sme sa napr. písalo: „Druhá svetová vojna de iure začala 23. augusta 1939 podpisom paktu Molotov – Ribbentrop. Podľa podmienok tejto dohody napadlo Nemecko (spolu so Slovenskom ako jediným spojencom) 1. septembra 1939 Poľsko a sovietska Červená armáda vpochodovala do východného Poľska o šestnásť dní neskôr.“ I napriek tomu, že nemecko-sovietska dohoda bola odsúdeniahodná, ani Nemecko ani Poľsko a ani ZSSR sa dňom podpísania dokumentu nepovažovali za účastníka vojny, o formálnom vyhlásení vojny ani nehovoriac. Keby sa v danom texte objavila formulácia o akomsi faktickom začiatku vojny, bolo by snáď možné o tom polemizovať, ale predstavu o vojne de iure nemá veľmi zmysel komentovať. Je to podobné tvrdenie, ako keby sa za začiatok prvej svetovej vojny de iure označila dohoda medzi Veľkou Britániou a Francúzskom z 8. apríla 1904 (Srdečná dohoda), ktorou si oba štáty rozdelili sféry vplyvu v rôznych častiach častiach sveta…
V denníku Pravda zasa zazneli takéto tvrdenia: „Sovietsky zväz by nikdy nevyhral a neoslobodil polovicu Európy, keby sa mu nedostalo nezištnej materiálnej podpory z USA.“To, aký bol význam amerických zbraní pre ZSSR, je predmetom ostrých propagandistických sporov na Západe i na Východe. Západná propaganda sa pokúša dokázať, že Sovietsky zväz by bez amerických zbraní nikdy nevyhral. Dokonca sa usiluje takýto výrok podsúvať samotnému Stalinovi – ktorý by také čosi zrejme už z princípu nepovedal, pretože sám chcel vyznievať ako nezávislý víťaz. Americké zbrane hrali určite dôležitú úlohu, ale ultimatívne tvrdenie, že bez nich by ZSSR „nikdy“ nevyhral, treba vnímať ako neprimerané. Netreba tiež zabúdať, že Senát USA schválil zákon o prenájme a pôžičke pre ZSSR až 23. októbra 1941, teda prvé dodávky prišli na konci roku 1941 a Sovieti museli najťažšiu, prvú fázu vojny, zvládnuť vlastnými silami. Na uvedenom výroku v denníku Pravda fascinuje aj tvrdenie o americkej „nezištnosti“, zvlášť v porovnaní s ďalším výrokom z uvedeného textu: „A nezabúdajme, že Kremeľ nás neoslobodil nezištne…“ Je naozaj možné, že Kremeľ nepostupoval nezištne, avšak snaha pripísať Rusom zištnosť a Američanom nezištnosť je nanajvýš účelová. Poskytnutím dodávok Moskve pomáhali USA aj sebe, pretože čím bola Červená armáda silnejšia, tým viac nemeckých síl viazala a americké jednotky to mali ľahšie na iných bojiskách. Navyše, USA poskytovali zbrane ako pôžičku, ktorú Rusi splatili až v roku 2006.
Francúzske porušenie spojeneckej zmluvy so ZSSR
„Inovatívne“ bolo aj nasledujúce tvrdenie v danom článku: „Nie je tajomstvom, že Hitler si najprv plánoval rozdeliť svet so Stalinom, až neskôr sa rozhodol zaútočiť na Sovietsky zväz.“ Nuž, Hitler si zjavne nechcel rozdeliť svet so Stalinom, nemal záujem o britské a francúzske kolónie, naopak, s ich imperializmom sympatizoval a neplánoval tieto koloniálne ríše napadnúť. Naopak, nikdy sa netajil tým, že záujmom Nemecka je „Lebensraum“ (životný priestor) na Východe, najmä v ZSSR. O týchto verejne deklarovaných plánoch vedel aj Josif Vissarionovič Stalin a po nástupe Adolfa Hitlera v Nemecku veľmi rýchlo ukončil vojenskú spoluprácu s Nemcami, ktorú ZSSR pestoval počas Weimarskej republiky. Josif V. Stalin si zaslúži odsúdenie za mnohé veci, ktorých sa dopustil, avšak určite chápal, že hlavným cieľom nacistov je práve zmocniť sa sovietskeho územia. Po nástupe Adolfa Hitlera sa preto ZSSR snažil uzavrieť obranný pakt so západnými štátmi práve proti Nemecku. To sa mu podarilo 2. mája 1935, keď uzavrel spojeneckú zmluvu s Francúzskom – tá oba štáty zaväzovala ku vzájomnej pomoci v prípade napadnutia. Podľa čl. 2 zmluvy: „V prípade, že by … bolo Francúzsko alebo ZSSR predmetom nevyvolaného útoku zo strany niektorého európskeho štátu, poskytnú si ZSSR a rovnako i Francúzsko neodkladne vzájomnú pomoc a podporu.“
V čl. 3 tejto zmluvy sa ďalej hovorilo aj o možnom útoku na členov Spoločnosti národov, ktorý sa považuje za útok na všetkých členov a v tomto zmysle ZSSR 16. mája podpísal spojeneckú zmluvu aj s ČSR. Podľa čl. 2 sa oba štáty zaväzovali k podpore a pomoci v prípade napadnutia. Medzi ČSR a Francúzskom pritom už predtým existovala garančná zmluva z 16. októbra 1925, ktorá doplňovala predošlé zmluvy aj o poskytovanie vojenskej pomoci. Vytvoril sa tak systém spojeneckých zmlúv, podľa ktorých by pri útoku na ČSR malo Francúzsko reagovať vypovedaním vojny a na pomoc by mu prišiel ZSSR (a Veľká Británia). Nemecko by sa tak pri útoku dostalo do veľkej vojny skôr, než sa mu podarilo posilniť svoju pozíciu ovládnutím ČSR alebo vytvorením systému satelitov v strednej Európe. Za zmienku stojí aj to, že čl. IV protokolu k francúzsko-sovietskej dohode spomínal zámer vytvoriť bezpečnostný systém pre celú severovýchodnú Európu. Do uvedeného systému zmlúv sa však nezapojilo Poľsko, ktoré malo so ZSSR historicky napäté vzťahy. Naopak, už v januári 1934 uzavrelo s Nemeckom pakt o neútočení.
Uvedený systém spojeneckých zmlúv sa rozpadol, keď Francúzsko (a tiež Veľká Británia) dňa 29. septembra 1938 podpísalo Mníchovskú dohodu. Tým dalo jasne najavo, že nebude brániť ani svojho spojenca, ku ktorému malo oveľa bližšie väzby než k ZSSR. Navyše, na delení územia ČSR sa podieľalo aj Poľsko, ktoré sa následne stalo ďalšou obeťou nacistov. Z pohľadu Moskvy však bolo zásadné, že k rokovaniam v Mníchove nezavolali ani ZSSR, hoci práve ten mal bezpečnosť ČSR spolugarantovať. Aj menej podozrievavý politik než Josif V. Stalin to celé musel interpretovať ako výzvu pre Nemcov na útok proti Sovietskemu zväzu. Taká hrozba sa stala akútnejšou aj kvôli príklonu pobaltských štátov a Rumunska k Nemeckej ríši v rokoch 1938 – 39. V prvej polovici roku 1939 uzavreli všetky tri pobaltské štáty s Nemeckom pakt o neútočení a ich vzájomné vzťahy sa začali zbližovať. Aj preto už od septembra 1938 začal ZSSR hľadať nový systém zmlúv, ktorý by zabezpečil, že sa nestane izolovaným objektom útoku zo strany Nemecka. Západné mocnosti oň nejavili záujem, a aj preto sa Moskva pokúsila dohodnúť s Berlínom. Josif V. Stalin dúfal, že medzi Nemeckom a západnými spojencami príde k vojne, ktorá ich všetkých vyčerpá, zatiaľ čo ZSSR mal i bez veľkej vojny rozšíriť svoju sféru vplyvu. V tom sa ale Josif V. Stalin prepočítal, jeho taktika nevyšla a doplatil na to práve ZSSR. Treba zopakovať, že nemecko-sovietsky pakt o neútočení z 23. augusta 1939, najmä tajný protokol, si zaslúži odsúdenie, ale nemožno nevidieť kontext jeho vzniku.
Politika zákazov v Európe
Ako som už uviedol, pri 80. výročí konca druhej svetovej vojny sa strhla nová vlna prepisovania dejín. Situácia sa zaujímavo vyvíja už niekoľko rokov aj v Nemecku. Aj počas pripomienky Dňa víťazstva 8. a 9. mája 2025 vydala berlínska polícia zákaz nosenia ruských i sovietskych vlajok pri pamätníkoch vojny vrátane cintorína vojakov Červenej armády v berlínskej časti Treptow. Okrem toho zakázala georgievské stužky a časti uniforiem, a to aj v upravených podobách. Zakázané boli tiež pochodové a vojenské piesne a tiež symboly, ktoré by „mohli pravdepodobne oslavovať vojnu Ruska na Ukrajine“. Proti tomuto zákazu sa postavila skupina ľavicových aktivistov, ktorí sa obrátili na súd a žiadali o možnosť niesť pri výročí konca vojny aspoň sovietsku vlajku. Správny súd v Berlíne však zákaz potvrdil a vyjadril sa takto: „Stanoveným cieľom dekrétu je zachovať verejný poriadok a umožniť dôstojné pripomenutie výročí. To ospravedlňuje zákaz vystavovania určitých symbolov, ako sú sovietske vlajky, počas pamätných dní. Vzhľadom na prebiehajúcu agresívnu vojnu proti Ukrajine majú sovietske vlajky okrem iného význam, ktorý pravdepodobne vyjadruje ochotu použiť násilie… Výsledný „dojem triumfálneho sprievodu“ poškodzuje dôstojnosť obetí a ohrozuje verejný poriadok.“ Zaujímavé, že nemecké orgány podobný postoj neaplikujú voči izraelským symbolom pri pomníkoch holocaustu, hoci aj pochod s vlajkami Izraela by analogicky mohol „poškodzovať dôstojnosť obetí“ v Gaze…
Vrcholom úsilia o novú interpretáciu dejín je iniciatíva Tomáša Zdechovského a skupiny europoslancov za zákaz sovietskych symbolov na celom území EÚ. Europoslanec uviedol: „Totalitní ideologie Sovětského svazu stála na stejném základě zla a nenávisti jako nacizmus. Není proto důvod, proč by měly být jejich symboly posuzovány odlišně.“ Na tomto mieste nebudem obe ideológie podrobne porovnávať, avšak aj českí europoslanci by si mali pri výročí konca vojny uvedomiť, že na rozdiel od nacistického Nemecka opustil ZSSR okupované územia dobrovoľne, hoci by si ich dokázal udržať vojensky. Navyše, ZSSR disponoval aj jadrovými zbraňami a nepoužil ich ani v najzložitejších situáciách. Nebudem špekulovať, čo by sa asi stalo, keby podobnú „Wunderwaffe“ (zázračnú zbraň) vlastnil na konci vojny Adolf Hitler… Okrem toho si treba uvedomiť, ako sa na obe ideológie pozerá zvyšok sveta, nielen Európa. Zákaz sovietskych symbolov by v Ázii, Afrike či Latinskej Amerike nenašiel pochopenie, naopak, na odmietaní nacistických symbolov sa zhoduje Európa aj so zvyškom sveta. Komunistické symboly sú dodnes súčasťou identity viacerých krajín, na čele s Čínou. Ale dokonca aj veľké demokracie ako India alebo Brazília rozlišujú medzi nacistami a komunistami. Symbolom vládnucej Strany pracujúcich (PT) v Brazílii je červená hviezda a PT sa v čase svojho vzniku v roku 1979 inšpirovala mnohými komunistickými ideami. Aj India medzi oboma ideológiami rozlišuje a komunistická strana je dlhodobo vplyvná, napr. v indickom štáte Kérala. Súčasne je tiež faktom, že mnohí Indovia robia analógie medzi nacistickým Nemeckom a koloniálnou Britániou a napr. Winstona Churchilla obviňujú zo spáchania „Bengálskeho holocaustu“. Britské vlajky však kvôli tomu v Indii nezakazujú.
Hlavným argumentom proti zákazu sovietskych symbolov však nie je ani tak postoj zvyšku sveta, ale hodnoty, ktorými sa západné štáty hrdili aj pri rokovaniach s Michailom Gorbačovom na konci 80. rokov – sloboda prejavu a sloboda myslenia. I kvôli tomu ešte v roku 2005 odmietla pokus o celoeurópsky zákaz komunistických symbolov Európska komisia. Vzhľadom na doterajšiu rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Vainai v. Hungary) je tiež veľmi otázne, či by podobný zákaz prešiel súdnym prieskumom. Navyše, vo viacerých krajinách ústavné súdy rozhodli, že zobrazovanie komunistickej symboliky je v súlade s ich ústavou a prípadný celoeurópsky zákaz by mohol znovu otvoriť otázku vzťahu práva EÚ a národných ústav. Zákaz by tiež spôsobil veľké praktické problémy: napr. v prípade návštevy športových tímov z krajín, ktoré sa inšpirovali sovietskou komunistickou symbolikou. Čo keď na nejaké majstrovstvá príde do Európy tím z krajiny, kde dodnes vládne komunistická strana? Odoberie im polícia športové dresy so zakázanou symbolikou? Politici EÚ by namiesto rastúceho množstva zákazov mali sami dbať radšej na to, aby sa na jej území zachovali zmysel a podstatu slobody prejavu a slobody myslenia.