Súčasní politici nemajú mandát rozhodovať o Slovensku až do roku 2035. (noveslovo.eu)
Po tom, čo sa na summite NATO v Haagu 25. júna 2025 uzavrela dohoda členských štátov o výdavkoch na obranu vo výške 5 % HDP ročne, objavila sa aj vlna kritiky daného záväzku. Takéto „hausnumero“ bez presvedčivého odôvodnenia a verejnej diskusie je zvláštnou absurditou našich časov. Samozrejme, existujú subjekty, ktoré podobné výdavky schvaľujú a zbrojárska loby má vplyv aj v SR, zásadnou otázkou však je to, či sú takéto výdavky vôbec legitímne a prípustné. Mohli by sa totiž dostať do rozporu s viacerými ustanoveniami našej ústavy.
Skryté výzvy zbrojenia
Podľa záverov summitu NATO sa majú výdavky na obranu zvýšiť na 5 % HDP do roku 2035. Členské štáty majú pritom každoročne predkladať plány, ako smerujú k napĺňaniu uvedeného cieľa, pričom celkové prvé vyhodnotenie sa chystá v roku 2029. Samozrejme, pri pojme 5 % HDP treba upozorniť na niekoľko propagandistických trikov. Číslo 5 % sa na prvý pohľad nezdá až také dramatické, keďže mnoho ľudí ho chápe ako výdavky z prostriedkov, ktoré má štát k dispozícii. V skutočnosti sa však väčšina HDP vytvára mimo štátneho sektora a zisky zahraničných investorov či spotreba občanov, ktoré tiež patria do HDP, sa medzi príjmami štátneho rozpočtu neocitnú. Celkovo za rok 2024 tvoril slovenský HDP skoro 140,6 miliárd eur, avšak príjmy plánované do štátneho rozpočtu 2024 mali byť len 22,7 miliardy (podľa zákona č. 534/23 Z.z.). Prípadných 5 % HDP by teda v roku 2024 znamenalo prinajmenšom 7 miliárd eur z rozpočtu… Medzi výškou HDP a príjmami štátneho rozpočtu existuje priepastný rozdiel a tieto údaje by sa pri obranných výdavkoch mali používať primerane. Keď totiž niekto na obranu požaduje určitý podiel z HDP, ktorý sa tvorí hlavne v súkromnom sektore, mal by do toho zarátať aj obranné výdavky v súkromnom sektore, od financovania rôznych bezpečnostných služieb až po rôzne bezpečnostné opatrenia podnikov. Pri troche predstavivosti boli by sa dali do výdavkov 5 % HDP na obranu zahrnúť aj úplne iné položky, užitočné v prípade obrany štátu. Hoci zbrojárske firmy a ich politickí hovorcovia by tým nadšení neboli…
Nepresvedčivo vyznieva aj tvrdenie, že okrem priamych vojenských výdavkov budú môcť členské štáty vyčleňovať z uvedených 5 % HDP prostriedky vo výške 1,5 % HDP na akési duálne využitie. Môže ísť o kritickú infraštruktúru, obranu sietí, zabezpečenie občianskej pripravenosti, rozvoj inovácií či posilnenie základne obranného priemyslu. Samozrejme, z týchto výdavkov by občania mohli mať teoreticky väčší prospech než z nákupu nových zbraní, avšak aj tieto prispejú občanom len v obmedzenej miere. Infraštruktúru vybudovanú pre tanky síce budú môcť sčasti využívať aj občania, zrejme sa však vybuduje tam, kde ju budú potrebovať armády, a nie verejnosť. Aj novovybudované vojenské nemocnice sú určite užitočnejšie než nové tanky, zvlášť ak budú prijímať i civilných pacientov. Lenže aj v súčasných zdravotníckych zariadeniach tohto typu existuje tzv. green line, teda prednostná zdravotná starostlivosť o „uniformovaných“. Pri rastúcom nedostatku lekárov a sestier je teda do budúcna otázne, nakoľko budú vojenské nemocnice ochotné a schopné poskytovať starostlivosť o nevojakov. Taktiež je zrejmé, že veľká časť aj z tých sľubovaných 1,5 % HDP pôjde na „posilnenie základne obranného priemyslu“. Pod daný pojem sa pritom dá skryť mnoho projektov, z ktorých nebudú profitovať občania, ale vládnuca oligarchia.
Manipulatívne pôsobí aj tvrdenie, že výdavky vo výške 5 % HDP sa majú dosiahnuť až v roku 2035, čím sa vytvára dojem, že ide o vzdialenú budúcnosť. Lenže desať rokov dozadu sa na summite NATO vo Walese v septembri 2014 členské štáty zaviazali, že navýšia svoje obranné výdavky na 2 % HDP. Hoci sa aj to vtedy zdalo príliš veľa, dnes už danú požiadavku plníme. Za desať rokov tak zrejme budeme vynakladať ešte oveľa väčšie prostriedky. Nedá sa ale predpokladať, že by sa za desať rokov celková situácia na Slovensku zlepšila natoľko, aby sme mohli prinajmenšom štvrtinu štátneho rozpočtu vydávať na zbrojenie. Práve naopak, dá sa predpokladať, že jestvujúce problémy v spoločnosti i v ekonomike sa ďalej vyostria a ujma na základných právach občanov bude narastať.
Sociálne a ekologicky orientovaná ekonomika?
Na summite NATO síce predstavitelia štátov podpísali určitý politický záväzok, ktorý však má veľmi nízku mieru záväznosti. Naopak, to čo má najvyššiu právnu záväznosť v SR, je naša ústava. A teda, ak by boli uvedené prísľuby zo summitu NATO v rozpore s Ústavou SR, nemali by sa aplikovať. Podľa čl. 55 ods. 1 ústavy platí: „Hospodárstvo Slovenskej republiky sa zakladá na princípoch sociálne a ekologicky orientovanej trhovej ekonomiky.“ Pritom o sociálnych dopadoch zbrojenia na charakter ekonomiky treba otvorene hovoriť, keďže pri obranných výdavkoch presahujúcich štvrtinu štátneho rozpočtu budú dané zdroje chýbať inde. Ako náhrada prichádzajú do úvahy v zásade tri možnosti: zníženie iných výdavkov, zvýšenie daní, alebo nárast verejného dlhu. Veľmi pravdepodobné je znižovanie iných výdavkov, ktoré však môže ohrozovať sociálne práva, garantované našou ústavou. Dlhodobo zásadnou výzvou pre SR je „primerané hmotné zabezpečenie v starobe“, garantované podľa čl. 39 ústavy. Poslanci tento článok opakovane menili, ale problémy dôchodcov vyriešiť nedokázali. V roku 2020 navyše počas núdzového stavu vypustila vládna koalícia z čl. 39 ústavy ustanovenie o maximálnej výške dôchodkového veku 64 rokov. Išlo o veľmi sporné obmedzovanie zásadného ústavného práva a ak sa v najbližších rokoch objavia návrhy na ďalšie zvýšenie dôchodkového veku, treba poukazovať na ústavnú povinnosť štátu garantovať dôstojné zabezpečenie v starobe, ktoré má ústavne prednosť pred nárastom výdavkov na zbrojenie. Problém sa zhorší aj kvôli tomu, že mnohé pracovné miesta čoskoro nahradí umelá inteligencia a tá do daňového alebo odvodového systému prispievať nebude. Práve naopak, veľké firmy budú svoje zisky z jej zavedenia ešte viac „optimalizovať“ a umiestňovať v daňových rajoch.
Dôležitým ustanovením je aj čl. 40 ústavy: „Každý má právo na ochranu zdravia…“ Toto právo sa však už dnes masívne porušuje, čoho dôkazom je napr. vysoký počet tzv. odvrátiteľných úmrtí. Ich presný počet sa len ťažko odhaduje, keďže väčšina úmrtí je multifaktoriálne podmienená, avšak objavujú sa napr. čísla 11 000 alebo 13 000 mŕtvych ročne. Bez ohľadu na presný počet, ide o čísla smelo porovnateľné s počtom obetí v niektorých vojnách, napr. v Kosove 1998-99 . Vzniká teda otázka, či by SR nemala venovať 3 % HDP, o ktoré sa má navýšiť obrana, práve do zdravotníctva. Zrejme by sa tým podarilo zachrániť viac životov než novým zbrojením. Zmiernili by sa tým i niektoré chronické problémy nášho zdravotníctva: veľká časť pracujúcich lekárov a sestier je dnes v dôchodkovom alebo v preddôchodkovom veku a mladí zdravotníci, ktorí každý rok vo veľkom počte emigrujú, ich nenahradia. Obdobný problém však majú aj učitelia, najmä učitelia pre základné a stredné školy, keďže toto povolanie nie je vôbec lukratívne. Pri nedostatku kvalitných pedagógov bude vážne dotknuté právo budúcej generácie na vzdelanie podľa čl. 42 ústavy. Spomenúť by sa dali aj ďalšie ohrozené práva, ale už z uvedeného je jasné, že dodatočné výdavky na obranu môžu ohrozovať viaceré ústavou chránené práva či hodnoty.
Pri interpretácii čl. 55 ústavy vzniká principiálna otázka, nakoľko môže byť zbrojenie v súlade s právom na ochranu životného prostredia (čl. 44 ústavy). V 20. storočí zelení politici v Európe chápali, že ekologicky orientovaná ekonomika musí byť predovšetkým mierová, a preto aj sami vytvárali podstatnú časť mierového hnutia. Žiaľ, dnes sú zelení politici v EÚ prevažne militaristami, takže súčasne volajú po separácii odpadu i po zbrojení. Pritom je očividné, že ničivá sila zbraní je väčšou hrozbou pre životné prostredie než emisie, skleníkový efekt, atď. Pri rastúcom nákupe zbraní bude narastať i šanca na ich použitie a tým aj riziko dramatických environmentálnych škôd. Nemožno pritom zabudnúť, ako ľahkovážne sa SR i ďalšie štáty vrhali do vojenských agresií v 21. storočí, napr. v Iraku 2003, a to napriek tomu, že v tom čase mali militaristi menší vplyv než dnes. Čo sa teda stane, keď bude slovenská armáda po zuby ozbrojená a naši spojenci zavelia do vojny proti Iránu? Dokážu sa slovenskí politici správať rozumnejšie než v roku 2003? V Iráne by pritom nešlo o takú jednostrannú situáciu ako v Iraku, keďže rastúce zbrojenie na Západe vyvoláva aj militaristickú reakciu iných štátov, najmä v Ázii a Afrike. Do budúcna pôjde hlavne o reakciu Číny, ktorá v súčasnosti vydáva podľa SIPRI na obranu asi len 1,7 % HDP, na západné zbrojenie však určite odpovie. Žiaľ, takto môže nastať podobná situácia ako pred prvou svetovou vojnou, keď všetci zbrojili, aby odstrašili nepriateľa – a nakoniec sa nikto zbrojením protistrany odstrašiť nenechal. Pred vyše sto rokmi si však ľudia nedokázali predstaviť ekologickú apokalypsu, ktorá by nastala pri podobnom konflikte teraz. Pritom dnes môže aj jedna technická chyba strategického bombardéra s odpálením rakety viesť k zničujúcej reakcii – pri rastúcom napätí a počte zbraní je takáto chyba len otázkou času…
Dlhodobá udržateľnosť hospodárenia?
Veľmi vážnou výhradou voči zvyšovaniu výdavkov na zbrojenie je i rozpor s čl. 55a ústavy: „Slovenská republika chráni dlhodobú udržateľnosť svojho hospodárenia, ktoré sa zakladá na transparentnosti a efektívnosti vynakladania verejných prostriedkov…“ Je pritom zrejmé, že takéto výdavky budú len ťažko zlučiteľné s prijateľným deficitom štátneho rozpočtu. O transparentnosti, ktorá sa v rezorte obrany tradične neaplikuje, úplne pomlčím. Súčasne s daným ustanovením ústavy treba spomenúť aj ústavný zákon č. 493/11 Z.z. o rozpočtovej zodpovednosti (ÚZRZ). Voči uvedenému ústavnému zákonu možno mať mnoho oprávnených výhrad, faktom ale je, že sa stal súčasťou ústavného systému SR a tak ho v prípade výdavkov na zbrojenie treba brať do úvahy ako dôležitý ústavný limit. Daný ústavný zákon bol podľa čl. 1 prijatý „v snahe podporiť dlhodobú konkurencieschopnosť Slovenskej republiky s prihliadnutím na požiadavku ekonomickej a sociálnej spravodlivosti a solidarity medzi súčasnými a budúcimi generáciami“. Treba sa preto pýtať, nakoľko bude zbrojením dotknutá ústavná hodnota konkurencieschopnosti či ekonomická a sociálna spravodlivosť. Takže keď sa výdavkami na obranu obmedzia práve tieto hodnoty, núka sa otázka, či to bude ústavne legitímne?
Veľmi dôležité je aj ustanovenie čl. 5 ods. 1 ÚZRZ: „Horný limit dlhu verejnej správy (ďalej len „dlh“) sa ustanovuje vo výške 50 % podielu na hrubom domácom produkte.“ Tento horný limit bol pritom už dávno prekročený (dnes asi 60 % HDP) a tak treba skúmať, či je dramatický rast výdavkov na obranu zlučiteľný s ústavnou požiadavkou celkového dlhu 50 % HDP – samozrejme, daný limit sa porušuje i z iných dôvodov. Čl. 5 ods. 4 až 8 ÚZRZ ďalej požaduje pri každom navýšení celkového verejného dlhu o 2, resp. 3 % HDP nad 40 % HDP nové vysvetlenia a nové návrhy na zníženie dlhu. Takže ak sa SR v Haagu zaviazala zvýšiť obranné výdavky zo súčasných 2 % na 5 % HDP, ide o zvýšenie porovnateľné s tým, ktoré sa spomína v čl. 5 ods. 4 až 8. Navyše, podľa čl. 5 ods. 8 pri prekročení verejného dlhu nad 50 % HDP spomína povinnosť vlády požiadať NR SR o dôveru, a tak by mohla robiť aj pri budúcom navyšovaní výdavkov na obranu. Paradoxom pri tom všetkom je, že Rada pre rozpočtovú zodpovednosť a jej členovia, ktorí radi kritizujú všetky možné sociálne výdavky, sú pri zbrojárskych záväzkoch až podozrivo ticho – zrejme chápu, že je to „rozpočtovo nezodpovedné“, ale kritizovať sa to nesmie. Celkovo, pre koalično-opozičných podporovateľov zbrojenia v NR SR by bolo najrealistickejšou možnosťou, keby nepohodlné ustanovenia ÚZRZ i čl. 55a ústavy zrušili. Niečo podobné urobili aj Merzovi militaristi v Nemecku. Hoci aj po zrušení uvedených noriem by zostali ďalšie ustanovenie ústavy, ktoré by mohli byť rastúcimi výdavkami na zbrojenie dotknuté.
Demokratický štát a vôľa väčšiny?
Keby sa na Slovensku rozhodovalo skutočne demokraticky, konali by politici pri téme výdavkov na obranu v súlade s vôľou väčšiny občanov. Podľa čl. 2 ods. 1 ústavy totiž platí: „Štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo.“ Pri rozhodovaní o výdavkoch na zbrojenie by bolo najvhodnejším nástrojom referendum, v ktorom by sa občania mohli vyjadriť, či si navyšovanie výdavkov želajú. Lenže slovenský ústavodarca nedôveruje vlastným občanom, a preto sa od vzniku SR snažil čo najviac skomplikovať realizáciu referenda, hoci si ho netrúfol z ústavy úplne vylúčiť. Namiesto toho však stanovil, že predmetom referenda nemôžu byť podstatné veci, ako napr. dane a štátny rozpočet (čl. 93 ods. 3). Hlavnou komplikáciou pre uskutočnenie referenda je však čl. 98 ods. 1, ktorý hovorí, že podmienkou platnosti referenda je účasť nadpolovičnej väčšiny oprávnených voličov. Samozrejme, táto obmedzujúca podmienka sa nevzťahuje na volebné procesy, inak by väčšina z nich bola tiež neplatná. Približne tretina občanov totiž na žiadne voľby nepríde a väčšina ostatných len na niektoré. Uskutočnenie referenda sa ale ďalej skomplikovalo, keď Ústavný súd SR v roku 2021 „vynašiel“ okrem explicitných prekážok pre referendum aj prekážky implicitné. Referendum ako inštitút na Slovensku potom definitívne blamoval prezident Peter Pellegrini v roku 2025, keď sa ani neunúval obrátiť na ÚS SR a referendum nevyhlásil. Tak či onak, je jasné, že referendum sa o výdavkoch na obranu konať nebude a tento politický záväzok tak nezíska legitimitu priamo od občanov.
Druhou demokratickou alternatívou pri rozhodovaní o obranných výdavkoch by bola možnosť, keby záväzok 5 % HDP na obranu získal legitimitu od volených zástupcov. V takom prípade by však muselo ísť o napĺňanie predvolebných sľubov, ktoré by urobili parlamentné politické strany. Lenže tie pred voľbami hlásali čosi úplne iné, hoci vojna na Ukrajine v čase volieb už druhý rok prebiehala a teda „ruská hrozba“ nebola novinkou. Víťazná strana Smer-SSD vo svojom programe hlásala „Návrat dôstojnosti do života ľudí“ a výslovne sľúbila: „odmietnutie zvyšovania zbrojných výdavkov nad úroveň 2 % HDP“. Strana Hlas-SD bola opatrnejšia, avšak s číslom 5 % HDP tiež vôbec nepracovala, naopak uviedla: „Budeme pokračovať v napĺňaní spojeneckých záväzkov vyčleňovať 2 % hrubého domáceho produktu na obranu…“ Z vládnej koalície je najkonzistentnejší Andrej Danko z SNS, ktorý aj v tomto roku verejne odmietol podobné zvyšovanie výdavkov – v koalícii má však najmenšiu váhu. Pokiaľ ide o opozičné strany, tie za záväzok 5 % HDP zodpovednosť nenesú, napriek tomu ho však podporujú. Ani ony však pred voľbami žiadne podobné číslo nehlásali. Zato sľubovali iné veci, ktoré by boli obrannými výdavkami vo výške 5 % HDP veľmi ohrozené, najmä znižovanie nákladov a konsolidáciu verejných financií. Sloboda a solidarita dokonca vyhlásila: „Rapídne znížime výdavky štátu.“ Ako sa to dá pri obranných výdavkoch vo výške 5 % HDP, to už nevysvetlili…
Veľmi dôležitou súčasťou demokratických procesov by mala byť aj verejná diskusia. Tá pritom o otázkach obrany tradične absentuje. Je nutné si klásť otázku, prečo práve 5 % HDP je tá správna suma na obranné výdavky. Len pre porovnanie, Rusko, ktoré sa v roku 2024 ocitalo vo vyčerpávajúcom vojnovom konflikte s Ukrajinou, vynakladalo na zbrojenie 7,1 % HDP (podľa SIPRI). Naopak, neutrálna Malta, ktorá sa ocitá v blízkosti nestabilnej severnej Afriky, vydáva na obranu iba 0,55 % HDP. Prečo by teda mali krajiny ako Slovensko, ktoré vojnu nevedú, vynakladať 5 % HDP na obranu? Ide pritom o rast výdavkov v čase, keď sa Slovensko i takmer všetky západné štáty boria s neúnosným zadlžením. Okrem Nemecka verejný dlh všetkých ostatných členov G7 už prekročil 100 % HDP. K tomu treba pripočítať klesajúcu konkurencieschopnosť v štátoch EÚ, ktorá negatívne ovplyvní aj našu ekonomiku. Úpadok cítiť vo všetkých oblastiach a ak budeme takto pokračovať, za niekoľko desaťročí nezostane v Európe bohatstvo, ktoré by bolo treba chrániť po zuby ozbrojenými armádami. Popri tom treba uviesť, že súčasní politici nemajú mandát rozhodovať o Slovensku až do roku 2035. Tí, ktorí dnes vládnu, majú mandát maximálne do roku 2027 a svojím záväzkom navyšovať výdavky na zbrojenie do roku 2035 zasahujú do pôsobnosti vlád v prinajmenšom troch nasledujúcich volebných obdobiach. Za desať rokov pritom môže byť rozloženie politických síl úplne odlišné a súčasní politici s veľmi nízkou dôveryhodnosťou by nemali určovať svojim nasledovníkom, čo robiť s viac ako štvrtinou štátneho rozpočtu. Samozrejme, že môžu schvaľovať aj dlhodobé ciele, ak však prekračujú ich volebné obdobie, mali by byť opatrní a usilovať pri tom o celospoločenský demokratický konsenzus.
Ako ďalej?
Zásadnou otázkou v tejto situácii je, ako ďalej postupovať. Veľa bude závisieť od postojov vlády a zdá sa, že tá súčasná chápe nebezpečný potenciál zvyšovania výdavkov na zbrojenie. Aj preto sa objavila tradičná dvojtvárnosť, keď prezident a ministri v Haagu hlásali jedno a premiér sa pre domáce obecenstvo dušoval, že v nasledujúcich dvoch rokoch k zvýšeniu výdavkov na obranu nepríde. Bez ohľadu na to, kedy k zvyšovaniu výdavkov na obranu príde, treba vždy skúmať ústavnosť takého navyšovania. Pri prudkom navýšení by bolo zrejme vhodné obrátiť sa aj na ÚS SR. Od toho v jeho súčasnom zložení nemožno veľa očakávať, i keď aj medzi jednotlivými sudcami existujú rozdiely. Dôležitý bude preto rok 2031, keď sa obmení veľká časť členov ÚS SR – bude dôležité, aby sa tam dostali sudcovia, pre ktorých je mier dôležitou ústavnou a ľudsko-právnou hodnotou a budú imúnni voči vplyvu zbrojárskej loby. Práve v tom období zrejme vyvrcholí aj spor o zbrojenie a obyvateľstvo začne dramaticky pociťovať presun verejných prostriedkov do obrany. Vtedy bude dôležité iniciovať konanie pred ÚS SR. Je však otázne, či sa medzitým oligarchicko-militaristické režimy v Európe nezrútia samé, ako sme to videli pri socialistických štátoch v roku 1989.