Už dlhšie obdobie je očividné, že ekonomický vývoj na Slovensku, ale aj v celej Európskej únii, sa uberá nesprávnym smerom. Nespokojnosť s týmto javom pociťujú podnikatelia, zamestnanci i ostatné skupiny osôb. Vláda sa v danej súvislosti rozhodla „konsolidovať“ verejné financie a predložila tzv. 3. balíček opatrení, ktorou chce zmeniť negatívne trendy. O vládnej konsolidácii sa bude na jeseň ešte dlho hovoriť, pretože obsahuje mnoho návrhov, ktoré vyvolávajú pochybnosti, avšak práve preto by bolo potrebné poznať i konkrétne návrhy ekonomických opatrení zo strany hlavných opozičných síl. V rámci opozície pritom dominuje strana Progresívne Slovensko (PS) a tá v mesiaci september predstavila Totálny reštart ekonomiky Slovenska (TRESK). Autormi tohto materiálu sú Ľudovít Ódor, Štefan Kišš a Martin Krok. Hoci ide o pomerne rozsiahly materiál plný rôznych grafických vizualizácií a tabuliek, budí viacero otázok. (noveslovo.eu)
V nasledujúcom texte sa budem venovať týmto témam:
Protirečivosť návrhov
Všeobecné výroky a manipulácie
Interpretácia grafov
Kto je zodpovedný?
Protirečivosť návrhov
Jedným z kľúčových problémov programu TRESK je to, že hlása vzájomne si odporujúce tézy, ale vždy v takom kontexte, aby zneli populárne. Možno uviesť niekoľko príkladov. Protirečivosť veľmi dobre odzrkadľuje formulácia na s. 55: „Hlavným záverom je, že ďalšia konsolidácia verejných financií musí prebehnúť najmä na strane výdavkov: adresnosť, zastavenie plytvania, hodnota za peniaze a štíhlejší, ale aj agilnejší štát.“ Hodnoty ako adresnosť a štíhly štát, vrátane znižovania výdavkov, znejú skvele, ide však o extrémne náročné a ťažko zlučiteľné požiadavky. Štíhly štát síce znamená menej úradníkov, ale adresnosť vyžaduje viac času na štúdium podkladov a úvahy pri rozhodovaní. Problémom „zoštíhlenia štátu“ je i to, že mnohí úradníci sa budú musieť naučiť pracovné postupy, ktoré predtým vykonávali iní. Menej úradníkov v „zoštíhlenom aparáte“ nezačne automaticky vydávať viac a lepších rozhodnutí, skôr si budú prácu zjednodušovať a tak nezohľadnia jednotlivé aspekty „adresnosti“ pri rozhodovaní. Okrem toho, „zoštíhlený úradnícky aparát“ si musí novú agendu istý čas osvojovať, vďaka čomu bude prinajmenšom niekoľko mesiacov alebo i rokov pracovať menej efektívne než predtým. Navyše, mnohí kvalitní ľudia štátnu byrokraciu opustia, keď uvidia, že popri platoch nižších než v súkromnej sfére prestáva kvôli „zoštíhleniu štátu“ fungovať aj stabilita ich štátnej služby.
Na s. 38 autori kritizujú vysokú mieru regulácie a byrokracie: „S odstraňovaním bariér úzko súvisí aj prílišná regulácia a byrokracia, ktorá vychádza nielen z odlišných národných pravidiel, ale aj z celoeurópskych nariadení. Dve z troch firiem uvádzajú, že byrokratické bremeno je významnou prekážkou pri dlhodobých investíciách.“ Problém nadmernej regulácie je skutočne vážny a je správne proti nemu vystupovať. Je však otázne, či s prílišnou reguláciou a byrokraciou dokážu niečo urobiť autori, ktorí navrhujú prechod na zelenú ekonomiku, napr. na s. 78: „Investície zo strany štátu do zatepľovania budov, budovania zelenej infraštruktúry, predovšetkým do rozvoja a posilnenia elektrickej a nabíjacej siete, úložných systémov a urýchlenia pripojenia kapacít z obnoviteľných zdrojov energie, aby sa zabezpečili podmienky pre rozvoj zelenej ekonomiky.“ Práve toto sú opatrenia, ktoré si budú vyžadovať podrobnú reguláciu a komplexné byrokratické postupy. Určite sa nepodarí to, čo autori navrhujú na s. 38: „Bolo by lepšie sa sústrediť na celkový cieľ a menej predpisovať presnú cestu, ako sa k nemu dostať.“ Také čosi je nemožné dosiahnuť pri environmentálnych pravidlách, kde majú mnohí podnikatelia tradične tendenciu snahu o celkový cieľ skôr predstierať… Samostatnou témou bude oblasť obrany a zbrojenie, ktoré si tiež vyžaduje veľmi podrobnú reguláciu a systém kontroly, zvlášť pri prudko rastúcich výdavkoch.
Autori na s. 27 zasa používajú heslo „Nová vlna decentralizácie“, ktoré má byť jedným z riešení ekonomických problémov SR. Na s. 55 požadujú silnejšie samosprávy a uvádzajú: „Silnejšie samosprávy znamenajú väčšiu kontrolu občanov nad tým, ako sa spravujú verejné financie a rozhoduje o dôležitých otázkach.“ Vzhľadom na doterajšie skúsenosti s decentralizáciou ide o naivnú predstavu a posilnenie samospráv, zvlášť samosprávnych krajov, vôbec neposilní kontrolu občanmi. Tí totiž obvykle ani netušia, aké je zloženie ich krajských zastupiteľstiev a kto ich zastupuje, na rozdiel od celoštátneho parlamentu, kde poznajú mnoho poslancov. Okrem toho, na krajské voľby väčšina oprávnených voličov ešte nikdy neprišla, na rozdiel od volieb do NR SR, kde je účasť vždy neporovnateľne vyššia. Ak existuje priestor, kde možno robiť veci najviac netransparentne, napr. privatizovať majetok stredných škôl, tak je to práve v rámci krajov. Okrem chválospevu na decentralizáciu sa však v programe TRESK objavuje aj obhajoba centralizácie v prospech EÚ. Na s. 39 uvádzajú: „Oveľa lepším riešením by bola centralizácia tých rozhodnutí, ktoré reprezentujú európske verejné statky.“ PS tu opäť požaduje presun kompetencií na úroveň, ktorá je málo kontrolovaná. Účasť na voľbách do Europarlamentu je dokonca ešte nižšia než pri krajoch a daný orgán má navyše aj málo právomocí. Na úrovni EÚ tak rozhodujú nevolení politici či úradníci s väzbami na oligarchiu. Skúsenosti s netransparentným nákupom vakcín by nám mali byť mementom! Celkovo však platí, že decentralizácia v prospech samospráv a centralizácia v prospech EÚ vedie k výraznému oslabeniu národných štátov vrátane SR…