Nie je prekvapením, že EÚ a jej členské štáty stratili na Blízkom východe svoju reputáciu, a to najmä kvôli dvojakému metru, ktorý sa aplikuje voči Rusku a Izraelu. Súčasne rastie i kritika európskej verejnosti kvôli konaniu Izraela či celkovej situácii na Blízkom východe. Aj preto sa v Bruseli po dlhom váhaní rozhodli v máji 2026 zaviesť voči Izraelu nové sankcie. Paradoxne, tie tiež potvrdili dvojaký meter v inštitúciách EÚ, zvlášť v porovnaní so sankciami voči Rusku. A keďže sa nezdá, že sa situácia na Blízkom východe čoskoro upokojí, stojí sankčná politika EÚ pred vážnym problémom s dôveryhodnosťou. (noveslovo.eu)
Katastrofy v susedstve Európy
Blízky východ je spolu s bývalým ZSSR regiónom, ktorý sa nachádza geograficky najbližšie k Európe, a preto je aj pre EÚ dôležité, čo sa tam deje. Obe oblasti sa ocitajú v zložitej situácii, k čomu najviac prispeli agresie konkrétnych veľmocí. V bývalom ZSSR rezonuje ruská vojna proti Ukrajine, zatiaľ čo na Blízkom východe to je politika USA, ktorá dlhodobo vedie k rozpadu tamojších štátov. Avšak aj Izrael vykonal agresie voči viacerým svojim susedom, pričom anektoval niekoľko území, na ktoré nemá podľa medzinárodného práva nárok, vrátane Jeruzalema. V poslednom čase sa preto v Európe čoraz viac diskutuje o agresívnej politike Izraela. Samozrejme, že pri vojne v Gaze treba odsúdiť útoky hnutia Hamas z októbra 2023, ale vojna, ktorá prebieha už od roku 2023, sa postupne zmenila na absolútnu katastrofu pre tamojšie civilné obyvateľstvo – pozri tu. Oficiálne sa násilie v Gaze malo skončiť prímerím v októbri 2026, oblasť však opäť zaznamenáva eskaláciu, aj s rastúcimi civilnými obeťami a vysídľovaním. Situácia sa zhoršuje aj v oblastiach Palestíny na Západnom brehu Jordánu, a to najmä kvôli útokom izraelských osadníkov na palestínske obyvateľstvo. Zásadným problémom je aj izraelská invázia do Libanonu, ktorá už teraz vedie k novej vlne vysídľovania. Táto eskalácia budí nespokojnosť i v Európe, kde sa objavuje volanie po sankciách EÚ voči Izraelu. A vzniká otázka, prečo Rada EÚ nepostupuje tak ako pri každej eskalácii vojny na Ukrajine. K pobúreniu v EÚ prispeli i zásahy Izraela v medzinárodných vodách proti humanitárnym konvojom smerujúcim do Gazy s nevhodnými reakciami izraelských politikov, ale aj podozrenie na sexuálne násilie zo strany izraelských ozbrojených síl .
Jedným z dôvodov európskej kritiky je tiež odmietavý izraelský postoj k inštitúciám OSN. Izrael je voči nim čoraz skeptickejší, a to najmä kvôli častej kritike vo VZ OSN či neochote uznať faktické zmeny na okupovaných územiach. Pre EÚ sú však inštitúcie OSN dôležité, Európa je v nich nadmerne reprezentovaná a ide aj o jeden z posledných dôkazov jej bývalej moci. To platí aj pre vedúcich predstaviteľov Agentúry OSN pre pomoc palestínskym utečencom (UNRWA). Agentúru od jej vzniku viedli vždy iba predstavitelia štátov, ktoré mali dobrý vzťah k Izraelu a väčšinou pochádzali z Európy. Aj štáty EÚ preto ešte 5. decembra 2025 podporili predĺženie mandátu UNRWA o ďalšie tri roky – podporilo ho celkovo 151 členských štátov OSN. V reakcii na to však dňa 8. decembra 2025 izraelská polícia násilne obsadila centrálne zariadenie UNRWA v Sheikh Jarrah vo Východnom Jeruzaleme a zaistila majetok UNRWA. Proti krokom Izraela okamžite protestoval generálny tajomník OSN, avšak Izrael pokračoval s ďalším obsadzovaním zariadení UNRWA na území Palestíny. Aj Medzinárodný súdny dvor pritom ešte v októbri 2025 skonštatoval, že Izrael ako okupačná mocnosť je povinný zrušiť obmedzenia voči UNRWA a súhlasiť s pomocou poskytovanou agentúrou či dokonca uľahčiť ju. EÚ sa tak ocitla pred problémom, ako reagovať na porušovaniu „poriadku založeného na pravidlách“, ktorý tak často akcentuje vo vzťahu k Rusku.
Bezzubé individuálne sankcie