Premiér Robert Fico sa ako jediný z lídrov EÚ rozhodol cestovať na oslavy 80. výročia Dňa víťazstva v Moskve, ktorý sa oslavuje 9. mája. Ide o jeden z jeho najdôležitejších krokov, pretože ním dáva jasne najavo, že Slovensko nezabúda a nespochybňuje výsledky druhej svetovej vojny. Jeho cesta sa pritom stretla s veľmi ostrým nesúhlasom viacerých politikov, vrátane vysokej predstaviteľky EÚ pre zahraničnú politiku. Existuje určite veľa dôvodov, pre ktoré možno Rusko kritizovať, vrátane porušenia medzinárodného práva a anexie cudzieho územia. Paradoxom však je, že tí, ktorí najhlasnejšie kričia proti ceste premiéra Fica do Moskvy, boli veľmi zhovievaví voči porušovaniu medzinárodného práva zo strany iných štátov a často sa aj sami zúčastnili na rôznych agresiách. (noveslovo.eu)
V nasledujúcom texte sa budem venovať týmto témam:
Kaja Kallas a jej dvojaký meter
Ďalšie excesy európskych politikov
Zločiny Ruska, Izraela i Západu
Potrebná pripomienka
Kaja Kallas a jej dvojaký meter
Najčastejšie citovaným kritikom účasti Roberta Fica na oslavách v Moskve je Kaja Kallas, vysoká predstaviteľka EÚ pre zahraničnú politiku. Tá v polovici apríla varovala pred návštevou Moskvy: „Akákoľvek účasť na prehliadkach alebo oslavách 9. mája v Moskve nebude na európskej strane braná na ľahkú váhu…“ Varovanie však smerovalo nielen proti Robertovi Ficovi, ale najmä proti srbskému prezidentovi Alexandrovi Vučičovi: „Dali sme jasne najavo, že nechceme, aby sa akákoľvek kandidátska krajina zúčastnila na udalostiach, ktoré sa konajú 9. mája v Moskve – to je veľmi jasné.“ Srbsko aj Slovensko sa ocitajú pod tlakom Bruselu už pomerne dlho, avšak Kaja Kallas by sa mala vyjadrovať opatrnejšie, pretože ani vysoká funkcia v Bruseli z nej nerobí nadriadenú slovenskej či srbskej vláde. Ako politička z Estónska je zrejme ovplyvnená skúsenosťou vlastnej krajiny, ale nemala by zabúdať na historické skúsenosti iných národov. Nie je bez zaujímavosti, že v Rusku proti nej za odstraňovanie sovietskych pamätníkov začali trestné konanie pre trestný čin rehabilitácie nacizmu. Paradoxne, jej otec Siim Kallas bol vysokým funkcionárom komunistickej strany, istý čas dokonca poslancom Najvyššieho sovietu ZSSR, i keď zrejme z oportunistických dôvodov. Po politických zmenách v 90. rokoch si ale založil liberálnu Estónsku reformnú stranu, s ktorou sa stal premiérom a do ktorej neskôr vstúpila aj Kaja Kallas. Samozrejme, ona za konanie svojich predkov vinu nenesie, i keď je paradoxom, že ako dieťa narodené v roku 1977 sa s otcom-aparátčikom určite povinne zúčastňovala na sovietskych oslavách 9. mája.
Nástupom Kaji Kallas do funkcie v Bruseli v roku 2024 bol posilnený tvrdý protiruský kurz, sprevádzaný rétorikou o svete založenom na pravidlách. Pritom práve Kallasovci pomáhali pravidlá medzinárodného práva porušovať. Siim Kallas bol totiž premiérom v čase, keď Estónsko vstúpilo do tzv. koalície ochotných, ktorá v marci 2003 v rozpore s medzinárodným právom zaútočila na Irak. Podobne aj Kaja Kallas vedie na Blízkom Východe politiku, ktorá sa arabským štátom nepáči. Na rozdiel od svojho predchodcu Josepa Borella je Kaja Kallas vnímaná ako silno proizraelská politička a napriek všetkému, čo sa deje v Gaze, aj v marci 2025 navštívila Jeruzalem, čím opäť podporila Izrael. V rozhovoroch s izraelskými politikmi pritom taktne opomenula tému zatýkacieho rozkazu Medzinárodného trestného súdu (ICC) na Benjamina Netanyahua. Namiesto kritiky genocídnych zločinov len opatrne zdôraznila potrebu prímeria, avšak dodala, že bezpečnosť Izraela je pre EÚ dôležitá. Pokorný postoj Kaji Kallas počas návštevy Izraela ale vyvolal v Bruseli rozpaky, a tak politička v apríli 2025 aspoň povedala, že odpoveď Izraela na útok Hamasu bola „neproporcionálna“. Proizraelský takt Kaji Kallas ostro kontrastuje s jej protiruskou rétorikou, napr. s jej reakciou na zatýkací rozkaz ICC proti Vladimírovi Putinovi: „O krok bližšie k súdnemu dňu. Prvým zatykačom na Putina vysiela ICC historický signál: všetky zverstvá voči Ukrajine pochádzajú zo zločinnej politiky ruských vodcov… Ruský režim bude braný na zodpovednosť.“
Ďalšie excesy európskych politikov
Pochopiteľne, Kaja Kallas nie je jedinou političkou EÚ, ktorá aplikuje dvojaký meter voči Rusku a Izraelu. Nemalá časť sveta považuje EÚ za podporovateľa izraelských zločinov a dokonca aj Francesca Albanese, špeciálna spravodajkyňa OSN pre Palestínu, sa nedávno vyjadrila, že vedenie EÚ by malo niesť zodpovednosť za podporu vojnových zločinov Izraela v Gaze. Zlú povesť v otázke Blízkeho Východu má najmä predsedníčka Európskej komisie (EK) Ursula von der Leyen. Jej postoje sú vnímané ako extrémne protipalestínske. V apríli 2023 sa pri príležitosti 75. výročia štátu Izrael vyjadrila obdivne o Izraeli, čo vyvolalo vlnu rozhorčenia medzi Palestínčanmi. Tí jej poznámky označili za rasistické a poukázali na to, že opomenula, ako Izrael profitoval z okupácie a anexií palestínskeho územia. Veľké rozhorčenie spôsobila aj jej návšteva v Jeruzaleme po začiatku novej vojny v októbri 2023, keď podporila Izrael oveľa jednostrannejšie než boli závery z Európskej rady s 27 členmi. Bez záujmu nie je ani to, že Jeruzalem vo februári 2025 navštívila Roberta Metsola, predsedníčka Európskeho parlamentu (EP). Jej vystupovanie voči Izraelu je o niečo vyváženejšie než v prípade Kaje Kallas alebo Ursuly von der Leyen, avšak takisto nemala problém navštíviť Jeruzalem. Skúsme si pritom analogicky spomenúť, čo sa v EP rozpútalo kvôli návšteve Ľuboša Blahu v Moskve…
Veľmi ústretovo voči Izraelu vystupujú aj predstavitelia tých štátov Európy, ktoré sú najkritickejšie ku konaniu Roberta Fica voči Moskve. Takýmto postojom je priam povestné Česko. Napr. ministerka obrany Jana Černochová kvôli rezolúcii Valného zhromaždenia OSN na prímerie v Gaze vyzvala na vystúpenie Česka z tejto organizácie. A keď sama v roku 2024 navštívila Jeruzalem, vyjadrila „jednoznačnú podporu“ Izraelu práve ministrovi obrany Yoavovi Galantovi, ktorý zodpovedá za mnohé zločiny a na ktorého bol o čosi neskôr vydaný zatykač ICC. V roku 2025 zasa navštívil Jeruzalem český minister zahraničia Jan Lipavský a vyjadril sa: „Izrael je pre Česko kľúčovým partnerom na Blízkom východe, Česká republika ho podporuje v OSN či v Európskej únii.“ O izraelských zločinoch aj on taktne mlčal. Skúsme si pritom spomenúť, ako hystericky zareagovala česká vláda na kontakty slovenských a ruských politikov, dokonca zrušila spoločné rokovania vlád SR a ČR. Pritom slovenská vláda sa s Moskvou usiluje len o dialóg, útok na Ukrajinu jasne odsúdila a nepodporila ani zrušenie protiruských sankcií EÚ.
Zločiny Ruska, Izraela i Západu
Hlavným argumentom na odmietanie účasti na oslavách počas 9. mája v Moskve je tvrdenie, že Rusko pri svojom útoku na Ukrajinu porušilo medzinárodné právo a dopustilo sa protiprávnych anexií cudzieho územia. Konanie Ruska možno akiste kritizovať, problém ale spočíva v tom, že Rusko nie je prvou krajinou sveta, ktorá takto konala a práve západné veľmoci sa dopustili viacerých agresií. Zvlášť očividné je to v prípade Izraela, ktorý od roku 1967 okupuje územie Palestíny a veľkú časť z neho protiprávne anektoval. Dokonca aj Jeruzalem sa podľa rezolúcie OSN č. 181 (1947) o budúcnosti Palestíny mal stať samostatným celkom (corpus separatum) a bez územnej zvrchovanosti štátov. Po roku 1948 zostal rozdelený, v roku 1967 ho celý ovládol Izrael a 1980 aj formálne anektoval, dokonca vyhlásil za hlavné mesto. Bezpečnostná rada OSN na to reagovala záväznou rezolúciou č. 476 (1980), v ktorej uviedla: „…opätovne potvrdzuje naliehavú potrebu ukončiť dlhodobú okupáciu arabských území, ktoré Izrael obsadil od roku 1967 vrátane Jeruzalema…“ Na tomto postoji OSN sa dodnes nič nezmenilo. Čiže návšteva v okupovanom Jeruzaleme je vlastne analógiou návštevy na okupovanom Kryme… Izrael sa však anexií dopustil nielen v Palestíne, ale napr. aj na území Sýrie, kde k svojmu územiu pripojil Golanské výšiny. V okupáciách cudzieho územia však pokračoval i v nasledujúcom období; naposledy v roku 2024 obsadil Mount Harmon v Sýrii, ktorý je kľúčovým zdrojom vody v tomto inak veľmi suchom regióne.
Ako ďalší z hlavných dôvodov pre odmietanie účasti na prehliadke 9. mája v Moskve sa uvádzajú vojnové zločiny Ruska na Ukrajine. Nuž a práve tu sa porovnanie s Izraelom ukazuje ako zaujímavé. Na rozdiel od rusko-ukrajinskej vojny, na území Gazy totiž neprebieha skutočná vojna dvoch armád, ale ide predovšetkým o útoky na civilistov. Hamas nad Gazou už dávno stratil kontrolu, väčšina územia sa nachádza v troskách, skoro celé obyvateľstvo je vysídlené a pomer obetí na strane Palestíny a Izraela dosahuje hodnoty 30:1 (vrátane útoku Hamasu z 7. októbra 2023). Pre porovnanie, vo vojne na Ukrajine Rusko kontroluje sotva pätinu územia, počet obetí je pomerne vyrovnaný na oboch stranách a Kyjev dokonca tvrdí, že na ruskej strane je vyšší než na ukrajinskej. Okrem toho, pri vojne v Gaze zahynul aj najväčší počet novinárov a najväčší počet zamestnancov OSN v histórii. Rovnako ide o najsmrteľnejší konflikt sveta pre deti. Dokonca aj orgány OSN čoraz jednoznačnejšie hovoria o genocíde (napr. TU a TU). Pre väčšinu sveta sa postoj Západu k tejto vojne stáva čoraz menej zrozumiteľným, avšak globálny Juh si o konaní Západu už dávno nerobí ilúzie.
Potrebná pripomienka
Napriek všetkým výhradám voči Rusku, Izraelu či ďalším má ich účasť na pripomienke udalostí z druhej svetovej vojny význam. Keď si svet v roku 2005 pripomínal 60. výročie konca vojny, do Moskvy 9. mája prišiel aj prezident USA George Bush, hlavný architekt protiprávnej vojny v Iraku. A hoci sa práve v roku 2005 objavovali otrasné svedectvá o tejto vojne, nikto amerického lídra z pripomienky 9. mája v Moskve nevyháňal, naopak, ako predstaviteľ víťaznej mocnosti mal čestné miesto na tribúne. Podobne rozumný postoj zaujali účastníci každoročného spomienkového pochodu za obete holocaustu, ktorý sa konal dňa 24. apríla 2025 sa v Osvienčime. Pochod viedli prezidenti Andrzej Duda a Isaac Herzog a napriek všetkým zločinom v Gaze mohol prezident Izraela zaujať miesto na čele sprievodu. Pri téme Osvienčim však problém spočíva v tom, že sa systematicky zabúda na Sovietsky zväz. Skutočným dôvodom tohto javu ale nie sú ruské zločiny, tie by organizátori dokázali opomenúť rovnako ako tie izraelské, dôvodom je postoj voči Rusom. Poliaci Rusov nezavolali ani na 80. výročie oslobodenia tábora v Osvienčime 27. januára 2025, hoci tam zomrelo aj mnoho občanov Sovietskeho zväzu a nakoniec ho oslobodila práve Červená armáda.
Osemdesiat rokov po druhej svetovej vojne je situácia vo svete smutná a obzvlášť paradoxné je to, ako sa vyjadrujú práve politici Nemecka. Napr. nový nemecký minister zahraničia Johann Wadephul sa vyjadril: „Rusko pre nás navždy zostane nepriateľom!“ Napriek tomu, že daný výrok povedal v domnení, že sa vyjadruje v súkromí a nebude zverejnený, ide o niečo, čo bolo doteraz nemysliteľné. Skúsme si len predstaviť, že by niekto povedal: „Izrael pre nás navždy zostane nepriateľom.“ To by bol megaškandál! Mimochodom, dokonca aj počas studenej vojny platilo, že Rusi sú zlí kvôli tomu, že sú komunisti, nie preto, že by boli večným nepriateľom… Žiaľ, v Nemecku sa tiež začína čoraz častejšie presadzovať nebezpečný pojem „Kriegstüchtigkeit“ (pripravenosť na vojnu). Spomínal ho napr. odchádzajúci minister Boris Pistorius: „Musíme byť pripravení na vojnu – musíme byť schopní brániť sa a pripraviť na to spolkovú brannú moc aj spoločnosť.“ Problémom je, že podobný výrok vysokého nemeckého politika už ani nevyvoláva skutočne kritickú reakciu nemeckej verejnosti. Ďalšou alarmujúcou správou z Nemecka je neustále zvyšovanie výdavkov na zbrojenie – Berlín kvôli tomu vyradil aj svoju vlastnú „dlhovú brzdu“. Žiaľ, ukazuje sa, že Nemecku chýbajú politici, ktorí hrôzy druhej svetovej vojny zažili na vlastnej koži a mohli by varovať ostatných.
Skúsenosti so svetovou vojnou však chýbajú aj politikom ďalších štátov. V podstate všetky krajiny NATO podľahli epidémii militarizmu a vydávajú na zbrojenie stále rastúce sumy, dokonca viac než všetci ostatní dokopy – hoci už sami dávno netvoria väčšinu svetového HDP. Tento kolektívny Západ pritom dokázal iniciovať mnoho vojenských agresií v 21. storočí, a to aj s menšími vojenskými výdavkami. Čo teda nastane pri raste zbrojných výdavkov a militarizácii populácie? Epidémii militaristického šialenstva však podlieha nielen samotný Západ – tá zasahuje väčšinu sveta. Práve preto si musíme všetci pripomínať, kam podobná epidémia z rokov 1939 – 1945 viedla; a to vtedy neexistovali ani jadrové zbrane. Je preto dobré, že slovenská vláda sa dokázala vymaniť z vojnovej logiky, ktorá zachvátila Európu a premiér Robert Fico si 9. máj pôjde pripomenúť práve k „úhlavnému nepriateľovi“.