V súčasnosti opäť rezonuje otázka protiruských sankcií, najmä kvôli snahe Nemecka vytvárať nátlak na malé štáty ako Slovensko či Maďarsko, aby sa podriadili rozhodnutiam veľkých. Súčasne ale zaznievajú otázky, či by nebolo vhodné zavádzať sankcie aj proti Izraelu a jeho predstaviteľom, jednak kvôli genocíde v Gaze, ale tiež kvôli agresii proti Iránu, ktorá môže prerásť do veľkej vojny. Paradoxom sankčnej politiky EÚ je, že namiesto použitia sankcií proti Izraelu sa sankcie začínajú požívať na potláčanie kritických novinárov. (noveslovo.eu)
V nasledujúcom texte sa budem venovať týmto témam:
Svetlana Burceva a „sloboda po prejave“
Sankčné metódy proti európskym novinárom
Cenzúra antikoloniálnych a propalestínskych novinárov
Svetlana Burceva a „sloboda po prejave“
Na úvod možno spomenúť najzákladnejší dokument EÚ o ľudských právach, Chartu základných práv EÚ, najmä čl. 11 ods. 1: „Každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie a myšlienky bez zasahovania orgánov verejnej moci a bez ohľadu na hranice.“ Ods. 2 zasa uvádza: „Rešpektuje sa sloboda a pluralita médií.“ Keď sa v roku 2000 na summite v Nice vyhlasovala táto Charta základných práv, len málokto si dokázal predstaviť, aký pohon na novinárov sa v EÚ rozbehne o štvrť storočia neskôr. Posledným príkladom sa stala kauza novinárky Svetlany Burcevovej, ktorú odsúdil Harjuský okresný súd v Estónsku. Je pritom zaujímavé, že trestného činu sa mala dopustiť napísaním knihy o dezinformáciách „Hybridná vojna za mier. Kde sa uskutoční nová bitka pri Kursku?“. Knihu napísala spolu s ruským politológom a jej bývalým pedagógom Romanom Romačevom, ktorý má byť súčasne i pracovníkom FSB. Bez ohľadu na to, či sú Burcevovej názory správne, pred štvrť storočím by v EÚ spadali pod dovolenú pluralitu názorov a napísanie podobnej knihy by zrejme neviedlo k trestu odňatia slobody. Samozrejme, dnes nie je stíhanie a zavieranie oponentov v Estónsku žiadna výnimka. Napr. v marci 2023 bol zatknutý politik Aivo Peterson, zakladateľ a predseda strany Koos (Spolu). Takisto boli zatknutí aj Dimitrij Roots a Andrej Andronov. Trestné konanie proti daným politikom pokračuje aj v roku 2025 . Vzhľadom na dĺžku väzby i procesu a ďalšie okolnosti to potom vyzerá, že ide o snahu cez trestné právo vyčistiť politický priestor a zlikvidovať stranu, ktorá požaduje zmenu politiky voči Rusku. S tým zrejme súvisí aj iniciatíva odňať volebné právo do samosprávnych orgánov občanom Ruska i Bieloruska, ale najmä „neobčanom“ v Estónsku. Tými sú hlavne etnickí Rusi, ktorí po roku 1991 stratili štátne občianstvo, pričom však do orgánov samosprávy mohli doteraz voliť i ako apoliti. Strana Koos mala úspech práve medzi takto diskriminovanými členmi ruskej menšiny.
Pokiaľ ide o odsúdenie Svetlany Burcevovej, na pomery estónskeho trestného zákona jej bol udelený vysoký trest. Pre porovnanie, za Znásilnenie (§ 141 est. TZ) sa v základnej sadzbe udeľuje trest jeden až päť rokov odňatia slobody, pričom päť rokov je v základnej sadzbe maximum aj za Únos (§ 134 est. TZ) alebo Infanticídu (§ 116 est. TZ). Paradoxne, za napísanie „nesprávnej knihy“ dostala novinárka vyšší trest! Mala sa dopustiť trestného činu Porušovanie medzinárodných sankcií (§ 93-1 est. TZ). Pri tomto trestnom čine je však maximálna hranica päť rokov a to aj za obchádzanie sankcií, ktoré by malo veľký ekonomický dopad. Za napísanie knihy by mali byť tresty nižšie. Zrejme preto bola Svetlana Burceva odsúdená i za Vlastizradu (§ 232 est. TZ). Keďže sa nedopustila odovzdávania žiadnych utajovaných skutočností či štátnych tajomstiev Rusku, jej konanie musel súd zaradiť pod vágnu formuláciu „Pomoc cudziemu štátu,… cudzincovi alebo osobe… v nenásilnej činnosti namierenej proti nezávislosti a zvrchovanosti alebo územnej celistvosti Estónskej republiky…“ Zaujímavý bol aj názor Burcevovej advokáta Svena Sillara, ktorý poukázal na to, že publikácia sa venuje Estónsku len okrajovo, a aj preto je tvrdenie o vlastizrade pochybné. To si zrejme uvedomoval aj súd a preto spojil vlastizradu s porušovaním medzinárodných sankcií, aby tým dodal váhu svojmu tvrdeniu, že napísanie knihy je vlastizradou.
Sankčné metódy proti európskym novinárom
Aj v ďalších krajinách EÚ, zvlášť v Nemecku, sa priestor pre slobodné vyjadrovanie názorov prudko zužuje už niekoľko rokov (pozri Odňatie slobody za fotomontáž – alebo „ochrana majestátu“ v Nemecku). Novým trendom roku 2025 je snaha likvidovať nepohodlných nemeckých novinárov bez súdneho rozhodnutia, a to prostredníctvom sankcií EÚ proti Rusku. Samozrejme, aj doteraz sa objavovali sankcie voči občanom EÚ – zväčša však išlo o oligarchov, najmä z bývalého ZSSR, ktorí získali občianstvo nejakého európskeho štátu. Tiež išlo o osoby zo štátov EÚ, ktoré vstúpili do islamistických organizácií na Blízkom východe. Významným posunom je však používanie sankcií na boj s odlišnými názormi v médiách – zaradenie na sankčný zoznam začína totiž slúžiť ako forma cenzúry. Prostredníctvom sankcií strácajú novinári možnosť disponovať so svojím majetkom v EÚ. Ten sa „zmrazí“, pričom sa sankcionovaným osobám znemožnia kontakty s bankami a ďalšími inštitúciami. Dané osoby tak prakticky strácajú možnosť vstupovať do právnych vzťahov, dokonca platiť bežné účty. Ako veľmi zasahujú sankcie EÚ do života konkrétnych občanov EÚ, najlepšie ukázal príklad Jozefa Hambálka, ktorého sankcie EÚ doslova ekonomicky zruinovali. Zdá sa, že tento nový trend likvidácie nepohodlných novinárov bez riadneho súdneho procesu je výsledkom zostrenej represie zo strany kancelára Friedricha Merza, ktorý sa snaží potláčať akýkoľvek odpor doma i v zahraničí. Príklad sankcionovaných európskych občanov-novinárov má predovšetkým odučiť ostatných Európanov od kritického myslenia a pochybností o politike EÚ vo vzťahu k Rusku. Sankcie zrejme tiež „vychovávajú“ novinárov k poslušnosti.
Dňa 20. mája 2025 boli totiž schválené individuálne sankcie proti 21 fyzickým osobám a 9 právnickým osobám, z ktorých časť tvoria novinári s občianstvom európskeho štátu. Ide o Thomasa Röppera a Alinu Lipp, občanov Nemecka. Thomas Röpper (nar. 1971) je asi najznámejšou obeťou týchto sankčných postupov voči občanom EÚ. Nástrojom jeho kritiky je alternatívne médium „Anti-Spiegel“, ktorého samotný názov vyjadruje, že šíri informácie odlišné od asi najznámejšieho predstaviteľa nemeckého mainstreamu (Spiegel). Novinárovi na sankčnom zozname vyčítajú, že „legitimizuje protiprávnu anexiu ukrajinského územia zo strany Ruska tým, že pôsobí ako volebný ‚pozorovateľ‘ …o odtrhnutí sa území okupovaných Ruskom od Ukrajiny.“ Samozrejme, že o jeho postojoch k Rusku možno diskutovať, paradoxne však za dané postoje, dokonca ani za účasť na pozorovacích misiách pri referendách v Donbasse, nie je v Nemecku trestne stíhaný. Trestné konanie sa v jeho prípade nahradilo protiruskými sankciami EÚ. Zaujímavým javom je aj to, že po zaradení na sankčný zoznam začali proti médiu Anti-Spiegel narastať kybernetické útoky, ako sám uviedol. Nutne tak vzniká otázka, či ide o hybridné pôsobenie európskych tajných služieb. Žeby štáty EÚ viedli presne rovnaké hybridné operácie, ako sú tie, ktoré samy pripisujú a vyčítajú Rusku?
Pokiaľ ide o Alinu Lipp (nar. 1993), aj ona je nemecká občianka, ale súčasne aj polovičná Ruska, ktorej rodičia sa zoznámili na jednej regate po páde železnej opony a spolu sa odsťahovali do Nemecka. Ich dcéra Alina Lipp pritom dlhé roky zapadala do nemeckého mainstreamu: študovala environmentalistiku a udržateľnosť na univerzite v Hildesheime a neskôr sa stala členkou strany Bündniss90/Grünen (Zelení) v Nemecku. Vzniká teda otázka, ako je možné, že sa z členky mainstreamových Zelených stala osobou na sankčnom zozname EÚ. Vysvetlenie je zrejmé: vzhľadom na to, že ovláda ruský i nemecký jazyk, dokázala porovnávať spravodajstvo z oboch krajín a keďže mala príbuzných v Rusku (aj jej otec sa v roku 2017 vrátil do RF), vedela si vypočuť názor druhej strany. Mainstreamové médiá v Nemecku ju zjavne sklamali a tak sa im rozhodla čeliť, kvôli čomu si vytvorila aj vlastný youtubový kanál o Rusku. Vzhľadom na rastúce obmedzenia zo strany Youtube sa však presunula na Telegram a tam v súčasnosti prevádzkuje „Noviny z Ruska“ . Kvôli svoje práci reportérky sa tiež do Ruska odsťahovala. V sankčnom zozname EÚ jej vyčítajú že „systematicky rozširuje dezinformácie o útočnej vojne Ruska proti Ukrajine a delegitimizuje ukrajinskú vládu, najmä s cieľom manipulovať nemeckú verejnú mienku“. Vyčítajú jej i to, že sa ako hosť objavuje na ruskom vojenskom kanáli Zvezda. Po začiatku ruskej agresie začalo proti nej v Nemecku v roku 2022 trestné konanie kvôli schvaľovaniu trestného činu agresie, bolo však zastavené. Namiesto postupu podľa procesných pravidiel trestného práva sa teda aj tu použili protiruské sankcie EÚ.
Cenzúra antikoloniálnych a propalestínskych novinárov
Veľmi vážnym negatívnym javom v oblasti sankcií EÚ je zneužívanie protiruských sankcií na boj proti antikolonialistickým a propalestínskym novinárom. V máji 2025 sa takto na sankčný zoznam proti Rusku dostal kamerunský novinár Justine Blaise Tagouh. Ide o známu novinársku osobnosť s panafrickými postojmi, ktorý stojí na čele spoločnosti International African Media. Na sankčnom zozname o ňom uvádzajú: „Justin Tagouh … v afrických krajinách šíri ruský a protizápadný naratív … uľahčuje využívanie koordinovanej manipulácie s informáciami a zasahovania, a je teda zodpovedný za vykonávanie a podporu činností alebo politík vlády Ruskej federácie.“ Samozrejme, že Justine Tagouh je ostrým kritikom francúzskeho neokolonializmu a určite podporuje stav, keď Francúzsko v Afrike stráca svoj tradičný vplyv. Spory Rusov s Francúzmi v Afrike vníma ako príležitosť na oslabenie Západu v Afrike. Jemu pritom ale nejde ani tak o ruský (alebo čínsky) vplyv v Afrike, ako o oslabenie západného vplyvu, ktorý v Afrike dlhodobo dominuje. Minimálne v tomto prípade individuálnych sankcií voči nemu tak vzniká podozrenie, že protiruské sankcie sa použili ako nástroj na posilnenie neokoloniálneho vplyvu Francúzska. Na zozname protiruských sankcií z mája 2025 je však aj ďalší odporca francúzskeho neokolonializmu Silvain Afoua, predseda organizácie Liga na obranu čiernej Afriky.
Ešte závažnejšie sú však podozrenia, že protiruské sankcie slúžia aj ako nástroj na umlčovanie kritikov európskej politiky voči Izraelu a Palestíne. Ako príklad možno uviesť, že na sankčný zoznam sa v máji 2025 dostal aj Hüseyin Doğru, Turek žijúci v Nemecku, zakladateľ ľavicového projektu Red Media, ktorý má vplyv najmä v Nemecku. Projekt sa zameriava na Palestínu a obzvlášť na situáciu v Gaze. Pri odôvodnení sankcií pre Hüseyinovi Doğru a jeho spoločnosť Red Media sa uvádza: „… Spoločnosť RED využíva svoje mediálne platformy… na systematické šírenie nepravdivých informácií o politicky kontroverzných témach s úmyslom vytvorenia národnostných, politických a náboženských rozporov v rámci svojej prevažne nemeckej cieľovej skupiny vrátane rozširovania naratívov radikálnych islamistických teroristických skupín, ako je Hamas. Pracovníci spoločnosti RED počas násilného obsadenia nemeckej univerzity protiizraelskými výtržníkmi koordinovane spolupracovali s okupantmi s cieľom šíriť zábery ich vandalizmu… teda podporuje činnosti vlády Ruskej federácie, ktoré narúšajú stabilitu a bezpečnosť v Únii … a to aj nepriamou podporou a uľahčovaním násilných demonštrácií a zapájaním sa do manipulácie s informáciami.“ Takže na sankčný zoznam sa môže dostať aj ten, kto síce priamo nepodporuje RF, ale šíri „dezinformácie“ o Gaze a tým „narúša stabilitu“ v EÚ. Ako keď novinári z Red Media šírili zábery z okupácie Humboltovej univerzity v Berlíne propalestínskymi protestujúcimi, na ktorej sa zrejme zúčastnili aj podporovatelia hnutia Hamas a novinári tak vlastne šírili naratívy hnutia… Dovedené do absurdných dôsledkov, je to podobné, ako keby niektorá nemecká televízia šírila zábery z okupačných štrajkov zelených aktivistov. Mali by aj ich obviniť zo spolupráce s nejakými environmentálnymi extrémistami a zaradiť ich na protiruský sankčný zoznam? Veď aj týmto spôsobom môžu pomáhať Moskve v destabilizácii EÚ…
Celkovo sa zdá, že protiruské sankcie sa čoraz viac stávajú nástrojom boja proti nepohodlným novinárom, ktorých jedným byrokratickým aktom EÚ a bez súdneho rozhodnutia môžu pozbaviť živobytia a slobody pohybu. Najviac postihnutý je zrejme Hüseyin Doğru, ktorý sa v čase vydania sankcií nachádzal v Nemecku, takže štátne orgány mohli voči nemu aplikovať všetky možné obmedzenia. Pre Európu ide pritom o veľmi nebezpečný stav, pretože v mene boja proti ruskej propagande možno odstrániť z médií kritikov, ktorí spochybňujú oficiálne európske verzie rôznych udalostí. Vzhľadom na eskaláciu konfliktu medzi Iránom a Izraelom sa perspektívne môžeme dostať do situácie, keď budú na sankčný zoznam zaraďovaní aj ďalší novinári a aktivisti, ktorí budú požadovať zmenu politiky EÚ. Veľká časť európskej populácie totiž žiada úplne novú politiku EÚ na Blízkom východe, najmä protiizraelské sankcie za genocídu v Gaze, ale aj zmenu postoja k izraelskému útoku na Irán. Lenže je kritika pasivity EÚ pri zločinoch Izraela pokusom o destabilizáciu vládnutia v EÚ, a teda konaním v záujme Moskvy? Pri troche flexibility sa to tak dá vykladať a ak náhodou nepohodlní novinári niekedy poskytli interview ruským médiám alebo ich zacitovali na nejakom proruskom webe, môže sa to extenzívne vykladať ako dôkaz väzieb na Rusko (alebo sa vymyslí iný „oslý mostík“ k RF). Zaraďovanie kritikov európskej politiky v Afrike či v Palestíne na protiruský sankčný zoznam je naozaj perfídny spôsob obchádzania názorovej plurality a riadnych právnych procesov. Má však veľkú perspektívu!