Na začiatku nového tisícročia zažívala EÚ optimistické obdobie: pojem „Európa“ bol zaklínadlom a čarovné slovo „integrácia“ malo výlučne pozitívne konotácie. V súčasnosti to však už neplatí a rastúca skepsa je ovplyvnená nielen mnohými neúspechmi, ale aj pošliapavaním svojich základných ideálov či stratou perspektív spojených s nekompetentným vedením. V tejto situácii pristúpili vedúce sily v EÚ k stratégii vydierania a vynucovania poslušnosti od štátov, ktoré nezdieľajú nemecko-francúzske názory. Cieľom je centralizácia rozhodovania a nástrojom nátlak pri poskytovaní prostriedkov z fondov EÚ. To dokazuje aj nedávna rezolúcia Európskeho parlamentu s výzvou na odňatie eurofondov SR. (noveslovo.eu)
V nasledujúcom texte sa budem venovať týmto témam:
Nátlak na Slovensko
Základné problémy Únie
Hľadanie nepriateľa
Integrácia bez súhlasu verejnosti
Právo veta a jeho význam
Nátlak na Slovensko
Nie je prekvapením, že po porážke maďarského premiéra Viktora Orbána vo voľbách 2026 sa pozornosť Bruselu zamerala na Slovensko a Roberta Fica. Ide totiž o ďalšiu významnú prekážku na ceste k centralizácii EÚ. Európsky parlament (EP) tak koncom apríla prijal rezolúciu, ktorá kritizuje Slovensko a snaží sa vynútiť jeho poslušnosť. Samozrejme, formálne sa ako dôvod uvádzajú otázky právneho štátu a ohrozovanie finančných záujmov EÚ. Nejde však o serióznu snahu venovať sa uvedeným témam. Zvlášť iniciátorovi ťaženia proti Slovensku v EP, nemeckému poslancovi Danielovi Freundovi záleží na finančných záujmoch EÚ len veľmi selektívne. Stačí si spomenúť, čo sa dialo, keď išlo o hlasovanie o dôvere predsedníčke Európskej komisie (EK) kvôli obrovskej kauze Pfizergate. Napriek tomu, že netransparentnosť konania Ursuly von der Leyenovej potvrdil aj Súdny dvor EÚ, tak ju nemecký europoslanec pri hlasovaní o dôvere neochvejne podporil. Pri Pfizergate s kontraktmi okolo 35 miliárd eur išlo pritom o väčšiu hrozbu pre finančné záujmy EÚ než všetko, čo sa týka SR. V prípade mocnej predsedníčky EK a jej „zmiznutej“ komunikácii s Pfizerom ale pre Daniela Freunda (podobne ako pre Tomáša Zdechovského) išlo zrejme len o akýsi „gavaliersky delikt“. Zaujímavé je i to, že čosi podobné platí o väčšine poslancov, ktorí hlasovali za vyššie uvedený protislovenský návrh – aj oni majú voči predsedníčke EK dôveru bez ohľadu na celú kauzu Pfizergate.
Rovnako absurdná je európska kritika porušení právneho štátu na Slovensku – téme som sa venoval tu a tu. Inštitúcie EÚ pri právnom štáte na Slovensku šíria množstvo nepravdivých informácií a čo je najhoršie, opomínajú skutočné porušenia princípov právneho štátu. Zásadne ignorovali problémy so zneužívaním väzby a v žiadnej z dlhých správ EK o právnom štáte sa nedozvieme ani slovo o úmrtiach Milana Lučanského či Ľubomíra Krivočenka, hoci tam podrobne uvádzajú množstvo nepodstatných tém. Podobne ani žiadna kritika pri dlhých väzbách pre nevinných sudcov v kauze Búrka, naopak, tieto konania EK vo svojej správe z roku 2020 dokonca pochválila. Zvlášť pochybné sú výhrady voči rušeniu Úradu špeciálnej prokuratúry. V Bulharsku totiž v roku 2022 zrušili nielen špeciálnu prokuratúru, ale aj špecializovaný trestný súd, pričom obe tieto inštitúcie boli vytvorené podľa slovenských vzorov a v celej EÚ sa im najviac podobali. Úplne opomeniem, že v Bulharsku sa finančné záujmy EÚ oveľa viac ohrozujú než v SR. Dôvod na odnímanie eurofondov pre Bulharsko ale neexistuje – Sofia totiž so všetkými návrhmi z Bruselu a Berlína tradične súhlasí. Je však možné, že ak víťaz nedávnych bulharských volieb Rumen Radev odmietne poslúchať príkazy, začne Brusel kritizovať porušovanie právneho štátu aj tam.