Nie je žiadnym prekvapením, že aj v roku 2025 výber laureáta Nobelovej ceny mieru skončil absurditou. Táto cena sa totiž zdiskreditovala už dávnejšie, na čo som už opakovane poukazoval (Julian Assange a Nobelova cena mieru, Je Nobelova cena mieru propagandistickým zločinom?). Udelením ceny pre Maríu Corinu Machado sa však Nórsky Nobelov výbor v Oslo zapojil do zápasu konkrétnych subjektov z USA o ovládnutie surovinových zdrojov vo Venezuele. A práve tlak Washingtonu voči Venezuele prináša jednu z hlavných hrozieb vojny v súčasnosti. (noveslovo.eu)
V nasledujúcom texte sa budem venovať týmto témam:
Nobelova cena mieru ako vojnová propaganda?
Železná lady z Venezuely?
Venezuela ako lákavá korisť?
Nobelovská vojna vo Venezuele?
Nobelova cena mieru ako vojnová propaganda?
Nobelovu cenu za mier tradične udeľuje Nórsky Nobelov výbor v Oslo. Ten sa však skladá z bývalých politikov Nórska, členskej krajiny NATO, príp. z politických nominantov, ktorých do výboru volí nórsky parlament. Niektorí zo zvolených politikov nesú i spoluzodpovednosť za účasť Nórska v agresívnych amerických vojnách (písal som tu: Nobelova cena mieru opäť bez Assangea) a už tento samotný fakt by stačil, aby sa Nobelova cena mieru úplne zdiskreditovala. Zaujímavou absurditou je aj skutočnosť, že Nobelovu cenu za mier dostali v 21. storočí až traja americkí politici, vrátane prezidenta Baracka Obamu, dostala ju aj EÚ a tiež niektorí európski politici, napr. Marti Ahtisaari, otec „nezávislého“ Kosova. Takisto je dobre známe, že v prípade EÚ a USA sa Nobelova cena mieru udeľuje „zaslúžilým“ politikom, zatiaľ čo pri konkurentoch Západu cenu dostávajú hlavne disidenti: v prípade Ruska to bol Dmitrij Muratov alebo organizácia Memorial, z Iránu Shirin Ebadi či Nagres Mohammadi, z Číny Liu Xiaobo, atď. A keďže medzi tradičných nepriateľov USA a EÚ patrí aj Venezuela, bolo len otázkou času, kedy Nobelovu cenu mieru obdrží aj nejaký venezuelský aktivista.
Paradoxne, disidenti zo Západu sa medzi nobelistov dostať nedokážu, dokonca ani Julian Assange. Ďalším paradoxom pri udeľovaní Nobelovej ceny mieru v 21. storočí je to, že sa nie vždy udeľuje ľuďom, ktorí by mali zásluhu o mierové riešenie vojnového konfliktu. Naopak, Nobelova cena sa veľmi často udeľuje tým, ktorí sa pokúšajú o zmenu moci v konkrétnej nezápadnej krajine. Viacerí z nich majú pri snahe o zmenu režimu dobré a čestné úmysly, ale existujú aj prípady, keď to tak nie je. Ak sa ale udelenie Nobelovej ceny mieru zhoduje so snahou západných mocností zmeniť politický režim v danom štáte, vzniká pochybnosť, či udelenie Nobelovej ceny k mieru skutočne prispieva. Práve takýto druh ocenení zostruje riziko vnútorných konfliktov, a tie dokážu vyústiť do násilných konfliktov alebo dokonca do vojny. To by zrejme nemalo byť cieľom Nobelovej ceny mieru. Aj v prípade Maríe Coriny Machado možno oprávnene pochybovať, či práve jej ocenenie prispeje k mieru vo Venezuele. Proti tomuto udeleniu ceny protestovali viaceré osobnosti z Latinskej Ameriky, napr. Adolfo Pérez Esquivel, držiteľ Nobelovej ceny za mier z roku 1980, ktorý uviedol, že u laureátky nevidí žiaden jej prínos k práci za mier.
Železná lady z Venezuely?
María Corina Machado Parisca sa narodila v roku 1967 v Caracase v bohatej oligarchickej rodine. Jej otec bol vplyvným podnikateľom v sektore hutníctva a jej rodina je spätá s oceliarskym koncernom Sivensa. Obdobie pred nástupom Huga Cháveza v roku 1998 bolo pre ňu šťastným obdobím, keď vyrastala v blahobyte, na rozdiel od dvoch tretín venezuelskej populácie, ktoré žili v nesmiernej chudobe – tú sa podarilo v 21. storočí znížiť. Podobne v čase, keď na konci 20. storočia žilo vo Venezuele 1,5 milióna analfabetov, María Corina Machado študovala na prestížnych školách doma i v zahraničí. Možno i preto nedokázala oceniť odstránenie analfabetizmu počas vlády Huga Cháveza. Samozrejme, ani uvedené príklady neznamenajú, že si treba bolívaristické vlády vo Venezuele idealizovať. Treba však uvažovať nad tým, ako veľmi Maríu Corinu Machado ovplyvnila osobná skúsenosť, pretože v jej rétorike je dodnes prítomná snaha idealizovať pomery vo Venezuele na konci 20. storočia. To zaberá hlavne medzi mladou generáciou Venezuelčanov, ktorá si na obdobie pred Hugom Chávezom nepamätá. Na konci 20. storočia zažila María Corina Machado aj osobné šťastie, keď sa vydala za Ricarda Sosu Brangera a narodili sa im tri deti. V roku 2001 sa však rozišli a o jej bývalom manželovi je dnes len málo informácií – v súčasnosti je jej partnerom ústavný právnik Gerardo Fernandez Villegas. María Corina Machado pôvodne pracovala v súkromnom sektore, po nástupe Huga Cháveza do úradu prezidenta sa však začala politicky angažovať.