Keď sme v roku 2004 vstupovali do EÚ, len málokto si dokázal predstaviť, do akých pomerov sa dostaneme v priebehu dvoch desaťročí. Excesom posledných dní sa stali výroky nemeckého kancelára Friedricha Merza, ktorý sa Slovensku začal vyhrážať v prípade využitia práva veta, teda niečoho, čo je naším oprávnením, ktoré nám garantuje európske právo. Nejakou náhodou v rovnakom čase navštívila SR aj kontrolná delegácia z Európskeho parlamentu (EP) na čele s poslancom Tomášom Zdechovským, ktorá tvrdila, že sa zaujíma o používanie eurofondov a táto „zhoda náhod“ vzbudila viacero otázok. (noveslovo.eu)
V nasledujúcom texte sa budem venovať týmto témam:
Trest za dodržanie európskeho práva?
Právo veta ako poistka malých štátov
Zdechovského delegácia
Právny štát a transparentnosť
Trest za dodržanie európskeho práva?
Európska únia sa v posledných rokoch ocitla v hlbokej kríze a jej prejavom sú aj nedávne vyjadrenia nemeckého kancelára Friedricha Merza na adresu Slovenska: „Ak budeme pokračovať v tomto kurze, nebudeme sa môcť vyhnúť konfliktu s Maďarskom a Slovenskom… Nemôžeme dovoliť, aby rozhodnutia celej EÚ záviseli od nejakej malej menšiny. A určite by mohlo dôjsť k jasnejším slovám a možno aj tvrdším konfliktom.“ Kancelár sa dokonca vyjadril: „je tu ešte vždy možnosť odobratia európskych prostriedkov“. Tieto vyjadrenia sú neprijateľné a treba ich odmietnuť. Právo veta alebo požiadavka na jednomyseľné rozhodovanie v Európskej rade nie je žiadna milosť voči menším štátom, ale najzásadnejšie právo všetkých členov a jeho využitie je naplnením základných princípov fungovania EÚ. Európske právo nám totiž umožňuje hlasovať, inak než si želá Berlín alebo Brusel, a to aj v otázkach, kde sa vyžaduje jednomyseľnosť! Základné zmluvy EÚ sú výsledkom určitého historického vývoja, keď sa členské štáty ako tzv. páni zmlúv rozhodli vytvoriť oblasti, v ktorých sa bude rozhodovať kvalifikovanou väčšinou a iné oblasti, kde sa bude rozhodovať jednomyseľne, napr. podľa čl. 31 Zmluvy o EÚ. Nuž a tam, kde sa vyžaduje jednomyseľnosť, majú aj malé štáty právo veta – a Nemci sa im za to nemôžu vyhrážať, inak sami porušia právo EÚ. Mimochodom, toto by mali chápať aj v Európskej komisii a poučiť Berlín o kompetenciách – to je však nereálne.
Kancelár Merz má zrejme o fungovaní EÚ svoje vlastné predstavy. Dlho pôsobil v súkromnom sektore, v najväčšej investičnej spoločnosti sveta BlackRock. Jeho čierno-červenú (nem. Schwarz-Rot) koalíciu zloženú z CDU-CSU a SPD preto posmešne označujú „Black-Rot“. Fridrich Merz si do politiky z veľkého biznisu zrejme priniesol aj predstavu, že by to tam malo fungovať ako v obchodnej spoločnosti. A keďže Slovensko a Maďarsko sú len „malými akcionármi“, ich názor nie je podstatný a mali by sa podriaďovať tým, ktorí vlastnia „najviac akcií“. Navyše, keď je Nemecko najväčší čistý platca a Maďari so Slovákmi iba čistými príjemcami, mali by byť vďační a neodporovať. Samozrejme, treba uznať, že EÚ ako taká môže byť Nemecku historicky vďačná za mnohé. Múdre rozhodnutia nemeckých politikov v 2. polovici 20. storočia veľmi prispeli k tomu, že EÚ získala ako integračný projekt príťažlivosť. Išlo o však o generáciu politikov, ktorá zažila druhú svetovú vojnu a bola si vedomá toho, že podmienkou pre úspech európskej integrácie je určitá zdržanlivosť Nemecka. A ak niekto nezdieľa nemecký názor, treba s ním hľadať kompromis. Žiaľ, príspevok nemeckých politikov 21. storočia k rozvoju EÚ už nie je taký pozitívny. Ich úloha pri záchrane bánk, migračnej kríze či v otázkach zbrojenia sa ukázala ako značne negatívna. Všetky tieto politiky presadzované Berlínom priniesli mnoho problémov a potvrdilo sa, že nie každé nemecké riešenie je to správne. Navyše, nová generácia nemeckých politikov sa vracia k starým zlozvykom a ak malý štát zo strednej Európy poukazuje na ich zlyhania, reagujú vyhrážkami – tak ako Friedrich Merz. Tým sa EÚ mení na „novú RVHP“, kde všetci tiež mohli slobodne hlasovať, ale beda, ak odporovali Moskve.
Právo veta ako poistka malých štátov
Na budúcnosť EÚ majú rôzni európski politici odlišné názory, od chápania EÚ ako medzinárodnej organizácie sui generis až po federáciu sui generis. Zásadnú otázku pritom zohráva tzv. právo veta alebo jednomyseľnosť pri rozhodovaní o určitých témach. Požiadavka na federalizáciu ako aj odstránenie jednomyseľného rozhodovania zaznieva pomerne často, vždy však narazí na odpor viacerých malých štátov. Existujú pritom aj príklady protislovenského využitia veta. Najznámejším bolo konanie Rakúska, ktoré pred vstupom SR do EÚ pohrozilo zablokovaním vstupu, ak Bratislava neodstaví jadrové bloky v Jaslovských Bohuniciach. Pred danou hrozbou vtedajšia Dzurindova vláda ustúpila a zaviazala sa, že oba jadrové reaktory predčasne odstaví – jeden v roku 2006 a druhý v roku 2008. Slovensku tým vznikla značná ekonomická škoda, avšak vtedajší nemecký kancelár sa nevyhrážal Rakúsku, že rozhodnutia celej EÚ nesmú závisieť od nejakej menšiny. Rakúsko svoje veto využilo aj neskôr, napr. keď dlho blokovalo vstup Bulharska a Rumunska do Schengenského priestor. Proti väčšine EÚ prostredníctvom veta postupovali i Grécko alebo Cyprus, ak išlo o otázku vzťahov EÚ a Turecka. Právo veta sa nevyhýbalo ani téme Ruska a napr. Poľsko v roku 2006 ako jediná krajina vetovala rokovania o novej dohode s Moskvou. Hrozbu veta pravidelne využívali rôzne štáty aj pri rokovaní o rozpočte EÚ.
Aj v prípade Slovenska platí, že môžeme väčšine v EÚ povedať nie a vyjadriť vlastný postoj, hoci s ním v Berlíne alebo v Bruseli nesúhlasia. SR pritom nie je štát, ktorý by využíval právo veta často. Platí to zvlášť pre minulé vlády Roberta Fica a hoci po roku 2023 postupuje o niečo asertívnejšie, stále sa usiluje o nachádzanie kompromisov s partnermi. SR opakovane preukázala flexibilitu i pri otázke protiruských sankcií: nikdy ich nezablokovala, hoci patrí medzi štáty, ktoré sú nimi najvážnejšie ohrozené. Je však nevyhnutné, aby slovenský premiér výhrady jasne artikuloval a vyzýval partnerov v EÚ na hľadanie riešenia, ktoré by nás čo najmenej poškodzovalo. Tak sa rozpory riešili v EÚ v čase, keď sme do nej vstupovali. Vyhlásenie Friedricha Merza, ktorým nemecký kancelár vyzval na potrestanie SR, je prejavom veľmi negatívneho celoeurópskeho trendu. Dnes sa miesto racionálnej diskusie objavuje snaha umlčať a zastrašiť každý odpor. Žiaľ, platí to nielen pre celoeurópsku politiku, ale aj pre vnútornú politiku členských štátov.
Zdechovského delegácia
Súčasne s Merzovými agresívnymi výrokmi vyslal EP na Slovensko delegáciu k otázkam použitia európskych prostriedkov a k právnemu štátu. Samozrejme, že o vyslaní delegácie sa rozhodlo už skôr, hoci o téme nemožno na stránke Výboru pre rozpočtovú kontrolu (CONT) získať relevantné informácie. Ide však o veľmi zvláštnu zhodu náhod a aj osoba Tomáša Zdechovského naznačuje, že hlavným cieľom misie nebola kontrola použitia európskych peňazí, ale tlak na slovenskú vládu. Napriek tomu, že Tomáš Zdechovský je o. i. aj členom CONT v EP, nie je to jeho špecializácia. Je skôr známy ako angažovaný spisovateľ, ktorý podporuje izraelskú politiku v Gaze a čo najtvrdší prístup k Rusku – chce dokonca zakázať používanie sovietskych a ruských symbolov v celej EÚ. Je očividné, že pre neho je hlavným problémom politika slovenskej vlády voči Moskve, nie nejaké eurofondy. Keby z dlhého radu členov CONT vybrali na čelo delegácie menej zaujatú osobu, zrejme by malo zmysel s ňou rokovať, pretože využívanie eurofondov na Slovensku je problém, pred ktorým si nemožno zatvárať oči. Daná téma však nesmie slúžiť ako nástroj na vynucovane poslušnosti voči Berlínu a treba uplatňovať rovnaký meter. Problém eurofondov je totiž ešte vypuklejší v iných krajinách, napr. v Grécku alebo v Bulharsku. Tam však Nemcov na slovo poslúchajú a tak tam Zdechovský a spol. nehľadajú zámienky pre odnímanie európskych prostriedkov.
Nielen osoba Tomáša Zdechovského, ale aj ďalšie zloženie delegácie svedčí skôr o jej nevyváženosti. Medzi členov sa dostal Daniel Freund, člen nemeckých Zelených, ktorý už v prípade Maďarska vyzval na pozbavenia práva veta. Má aj niekoľko dôvodov odmietať politiku Roberta Fica, od otázok energetiky až po zahraničnú politiku. Je tiež zástancom zbrojenia a kritizuje „Kleinstaaterei“ v oblasti obrany – tú dnes reprezentujú malé samostatné štáty ako Slovensko a Maďarsko. Podľa očakávania, na svojom Twitteri sa už o Slovensku vyjadril: „Musíme konať rozhodne, vrátane zmrazenia eurofondov, ktoré sú v ohrození.“ Pochopiteľne, otázniky o delegácii vyvoláva účasť opozičného slovenského politika Michala Wiezika, ktorý sa venuje skôr enviromentálnym témam. Zvlášť, keď do komisie nebol nominovaný koaličný europoslanec Branislav Ondruš, ktorý o účasť prejavil veľký záujem. Ako zámienku pre odmietnutie uviedli, že nie je členom CONT či žiadnej frakcie, čo je nedôveryhodné, pretože takéto kritérium pre iné podobné misie neplatí. Zrejme sa však nemal dozvedieť, o čom budú Zdechovský a spol. hovoriť na svojich stretnutiach. Pre dojem akej-takej vyváženosti do delegácie zaradili Ondřeja Knoteka, v súčasnosti europoslanca za hnutie ANO, v minulosti však člena Českej pirátskej strany. Ak by aj chcel vystupovať nezávisle, prevahu v delegácii mala skupina kritikov Roberta Fica, ktorí majú vo veci Slovenska „jasno“ a dá sa predpokladať, že ani najsilnejšie argumenty by nezmenili ich negatívny postoj.
Právny štát a transparentnosť
To, čo je na konaní delegácie najviac zarážajúce, je ich postoj k otázkam právneho štátu v SR. Napr. Daniel Freund uviedol na svojom Twitteri: „Ficova vláda dostáva demokraciu a právny štát pod tlak.“ Žiaľ, tento výrok je výsledkom situácie, keď sa človek, ktorý toho o Slovensku veľa nevie, stretne napr. s Danielom Lipšicom, nie však s obeťami jeho praktík. Freund, Zdechovský a spol. sa Daniela Lipšica určite nepýtali, prečo sa stal špeciálnym prokurátorom v čase, keď bol v podmienečnom výkone trestu, čo je naozaj celoeurópska absurdita. Určite sa ho nepýtali ani na snahu ÚŠP umiestniť Roberta Fica ako lídra opozície do väzby, z ktorej by nemohol viesť volebnú kampaň. Úmyselne sa tiež nestretli s ľuďmi, ktorých zavierali na rok a pol do kolúznej väzby, kde im často vypínali a zapínali svetlo, aby ich potom bez podania obžaloby ako nevinných prepustili. Možno by sa Tomáš Zdechovský a spol. pre hodnotenie právneho štátu mohli spýtať Martina Ribára na jeho skúsenosť z kolúznej väzby: „Deti som videl po 13-tich mesiacoch 20 minút cez videonávštevu na tablete 25×15 cm!“ Alebo by sa mohli porozprávať s pozostalými po Ľubomírovi Krivočenkovi či Milanovi Lučanskom. Nič z uvedených praktík sa v SR po roku 2023 nedeje, avšak to Freund a Zdechovský počuť nepotrebovali a z ich aktivity zrejme vyplynie podobný paškvil, aký o SR predložila EK vo svojej správe o právnom štáte z júla 2024.
(Písal som tu: Správy Európskej komisie o právnom štáte a ich zneužívanie | 1. časť ;
Správy Európskej komisie o právnom štáte a ich zneužívanie | 2. časť ;
Správy Európskej komisie o právnom štáte a ich zneužívanie | 3. časť .)
Pri takomto prístupe naozaj nemalo pre Roberta Fica význam so Zdechovského delegáciou rokovať.
Na záver by bolo vhodné zamyslenie sa nad mnohými témami napr. v súvislosti s nedávnym vývojom v kauze Pfizergate, zrejme najväčšej korupčnej kauze v histórii EÚ. V tej sa preslávila Ursula von der Leyen, stranícka kolegyňa Tomáša Zdechovského – jej netransparentnosť v máji 2025 odmietol aj Súdny dvor EÚ. Politička však stále hľadá dôvody, ako informácie o dojednávaní mnohomiliardových kontraktov nezverejniť. Pripomeňme, že Tomáš Zdechovský sa na Slovensku vyjadril: „Nie je možné, aby Česi, českí daňoví poplatníci, platili nejakým zlodejom opravy ich víl…“ Treba sa ho preto spýtať, či milióny na Slovensku sú zlodejstvo, ale miliardy v Bruseli iba štatistika, ktorú českí daňoví poplatníci platiť mohli? Ursulu von der Leyen totiž nielen že nekritizoval, ale napriek kauze Pfizergate vášnivo obhajoval (tu a tu). Mimochodom, proti Ursule von der Leyen aktívne nevystupuje ani Friedrich Merz, hoci v Pfizergate išlo aj o použitie nemeckých miliárd. Bez zaujímavosti pritom nie je fakt, že spoluvlastníkom firmy Pfizer je aj investičná spoločnosť BlackRock, pre ktorú Friedrich Merz pracoval.
Merzove a Zdechovského vystúpenia z posledných dní tak možno zakončiť anekdotou. Keď za socializmu na rokovaní RVHP prejavila ČSSR nesúhlas so Sovietskym zväzom, tak podľa anekdoty Moskva poslala telegram: „Súdruhovia z ČSSR vyjadrili svoj postoj k budovaniu socializmu. Stop! Ropa. Stop! Plyn. Stop!“ Ak by sa i dnes posielali telegramy, Friedrich Merz a Tomáš Zdechovský by poslali tento: „Vláda SR sa rozhodla hlasovať tak, ako jej to umožňuje Zmluva o EÚ. Stop! Eurofondy. Stop!“