Gianni Infantino ako prezident FIFA čelí v posledných týždňoch kritike za svoju snahu o ďalšiu komercionalizáciu futbalu. Samozrejme, tento funkcionár si kritiku zaslúži a kritizoval som ho aj ja, súčasne však netreba zabúdať, že ide aj o boj o moc vo svetovom futbale. Keďže Gianni Infantino čelí najmä útokom európskych funkcionárov z UEFA, netreba zabúdať, že aj oni majú na súčasných problémoch organizácie futbalu svoj podiel a nesú spoluzodpovednosť za množstvo nespravodlivostí. Preto treba zabrániť, aby sa európski futbaloví funkcionári vyvinili prenesením zodpovednosti na nejakého univerzálneho vinníka typu Gianni Infantino. (noveslovo.eu)
V nasledujúcom texte sa budem venovať týmto témam:
Problém komercionalizácie futbalu
„Nákupy“ hráčov do reprezentácií
Zlyhania prezidenta FIFA
Európske zlyhania
Problém komercionalizácie futbalu
Formálnym dôvodom pre roztržku medzi globálnou federáciou FIFA a európskou UEFA bolo, že FIFA koncom júla 2026 zverejnila plán na vytvorenie obchodnej spoločnosti, organizujúcej majstrovstvá sveta mužov, žien aj klubov. Podiel 20 % akcií sa mal predať súkromným investorom. Za podporu tohto plánu sľuboval Gianni Infantino národným zväzom príspevok 40 miliónov USD. Tento plán ďalšej komercionalizácie futbalu však bol neprijateľný pre väčšinu sveta a okamžite po jeho zverejnení vyvolal odpor. Najaktívnejšie vystúpila UEFA a jej členské štáty sa dohodli na bojkote MS či ďalších súťaží, ak by FIFA svoj plán zrealizovala. Po tejto reakcii FIFA svoj projekt stiahla, avšak reputačným škodám nezabránila. Zvlášť veľké množstvo kritiky si odniesol Gianni Infantino osobne a UEFA prešla proti nemu do ofenzívy: navrhla vypracovať mechanizmus, ktorý by zabezpečil, aby sa už nič podobné neopakovalo. Samozrejme, že odmietanie Infantinovho projektu je správne, avšak UEFA by mala nielen kritizovať, ale kriticky postupovať aj voči excesom komercionalizácie vo vlastných súťažiach.
Boli to totiž práve krajiny UEFA, ktoré spôsobili totálnu premenu futbalu na obchod, čo sa ešte v 20. storočí zdalo nemysliteľné. Väčšina hráčov z jednotlivých krajín vtedy pôsobila v domácich súťažiach, len najväčšie hviezdy sa objavovali v zahraničných ligách a ani tam neboli príjmy hráčov „uletené“ . Existovali dokonca aj prísne limity pre počet hráčov zo zahraničia. V klubových súťažiach takisto fungovala určitá rovnosť a majster malého štátu získaval v Pohári európskych majstrov (PEM) reálnu možnosť zahrať si s víťazmi najsilnejších líg. V 90-tych rokoch ale prišlo k viacerým zmenám, ktoré veľmi posilnili chápanie futbalu ako obchodu. Pohár európskych majstrov sa zmenil na Ligu majstrov, kde sa stále viac uľahčoval vstup bohatých klubov, ktoré domácu ligu nevyhrali, a naopak, majstri z malých štátov mali čoraz menej šancí prejsť zložitou kvalifikáciou. Súčasne prebiehal presun najlepších hráčov z domácich súťaží do tých bohatších. Mnoho futbalistov, často aj z druhej úrovne, tak prestalo hrať za domáce kluby a odišli do zahraničia. Dnes sú z veľkých európskych klubov (až na výnimky) globálne obchodné spoločnosti, vlastnené zahraničnými investormi, ktorí stratili väzby s regiónom. Dokonca v nich často nehrajú ani domáci futbalisti.