Aj tento rok sme si dňa 21. augusta pripomenuli smutné výročie vpádu vojsk Varšavskej zmluvy do ČSSR. Agresia piatich štátov pod vedením ZSSR bola vážnym porušením medzinárodného práva, ktoré si zaslúži jasné odsúdenie. Na odsúdení tejto okupácie panuje široká zhoda, ale vždy ma prekvapí, keď najhlasnejšia a najnenávistnejšia kritika zaznieva od tých, ktorí podporovali ešte horšie zahraničné agresie. Obete okupácie 1968 by sme si pritom najviac uctili tým, keby sme na Slovensku a v Česku nezneužívali ich pamiatku na podporu západných agresií a keby sme sa lepšie vysporiadali s našimi vlastnými zločinmi z nedávnej minulosti, najmä s našou účasťou na protiprávnych vojnách USA a spol. (noveslovo.eu)
V nasledujúcom texte sa budem venovať týmto témam:
Zodpovednosť okupantov
Brvno vo vlastnom oku
Vysporiadanie sa s vlastnými zločinmi
Zodpovednosť okupantov
Ako bolo uvedené, vstup piatich armád do ČSSR 21. augusta 1968 a následná okupácia boli v rozpore s medzinárodným právom. A tiež je faktom, že najväčšiu zodpovednosť niesol Sovietsky zväz. Zo strany Moskvy išlo o veľkú nespravodlivosť, ktorá zničila nádeje mnohých ľudí i mimo ČSSR a politické následky okupácie zaťažujú naše vzájomné vzťahy dodnes. Súčasne je ale treba uznať, že Rusko sa s touto svojou históriou snažilo aspoň nejako vysporiadať. V základnej zmluve medzi SR a Ruskom č. 9/1995 Z. z. preto prijalo formuláciu: „odsudzujúc antihumánnu podstatu totality, želajúc si definitívne skoncovať s totalitnou minulosťou, ktorá sa prejavila aj v pošliapaní zásad medzinárodného práva v roku 1968 a ďalšom neospravedlniteľnom zotrvaní sovietskych vojsk na československom území…“ K odsúdeniu sovietskej okupácie a uznaniu morálnej zodpovednosti za ňu sa prihlásil aj Vladimír Putin pri svojej návšteve Prahy v roku 2006. Jednoznačná formulácia o „pošliapaní medzinárodného práva“ či o „neospravedlniteľnom zotrvaní sovietskych vojsk“ je stále platnou súčasťou základnej zmluvy medzi SR a RF, a to aj pri súčasných zložitých vzťahoch. Je škoda, že to nikto neocenil, naopak, mediálna propaganda sa snaží tvrdiť, že Moskva svoj vzťah k udalostiam roku 1968 vôbec neprehodnotila.
Formulácia v zmluve medzi SR a RF nie je pritom žiadnou samozrejmosťou, pretože zločiny na našom území v minulosti spáchali aj ďalšie štáty, ktoré ich však v základných zmluvách neodsúdili. Mnoho Slovákov očakávalo uznanie početných krívd z minulosti pri podpise základnej zmluvy medzi SR a Maďarskom (115/1997 Z. z.), nakoniec sa však politici našich štátov racionálne rozhodli na podobné formulácie netlačiť. Nuž a taká Spolková republika Nemecko potrebovala skoro tridsať rokov od konca druhej svetovej vojny, aby vôbec uzavrela s ČSSR nejakú susedskú zmluvu (94/1974 Zb.), pričom v preambule dokumentu hodnotila históriu takto: „v pevnej vôli raz navždy skoncovať s neblahou minulosťou vo svojich vzťahoch, predovšetkým v súvislosti s druhou svetovou vojnou, ktorá priniesla nesmierne útrapy európskym národom, uznávajúc, že mníchovská dohoda z 29. septembra 1938 bola Československej republike vnútená nacistickým režimom pod hrozbou sily.“ Samozrejme, v čl. 1 zmluvy uznala SRN Mníchovskú dohodu za nulitnú, daný pojem však interpretovala inak než ČSSR. Už na prvý pohľad je zrejmé, že Nemecko skoro tri dekády po najväčšej apokalypse 20. storočia pripustilo v základnej zmluve menej jednoznačné odsúdenie vlastnej viny než Rusko tesne po konci studenej vojny – hoci nemeckú a ruskú zodpovednosť nemožno vôbec porovnávať. I keď je pravda, že neskôr sa SRN odhodlala aj k ďalšiemu odsúdeniu svojich zločinov voči ČSR. Pri tom všetkom úplne opomeniem zločiny iných štátov na našom území, napr. Francúzska či Turecka. O nich sa v základných zmluvách vôbec nehovorí, hoci ich následky vidieť dodnes, napr. na hrade Devín.