Po protiprávnej agresii USA vo Venezuele z 3. januára 2026 sa začalo vážne diskutovať o ďalších možných krokoch prezidenta Donalda Trumpa. Ako je známe, medzi jeho „evergreeny“ patrí anexia Grónska, ktoré sa dodnes nachádza pod zvrchovanosťou Dánskeho kráľovstva. Že sa Dánsko odmieta daného územia vzdať, nie je pritom pre USA neprekonateľnou prekážkou. A ak by sa kvôli tomu rozpadlo i NATO, Washington by tým vlastne nič nestratil – s väčšinou členov NATO má totiž v zálohe oveľa výhodnejšie dohody, známe ako dohody o obrannej spolupráci (DCA). (noveslovo.eu)
V nasledujúcom texte sa budem venovať týmto témam:
Grónsko a americký záujem
NATO ako mŕtva organizácia?
Dohody o obrannej spolupráci ako alternatíva
Grónsko a americký záujem
Samozrejme, záujem USA o dánske územia na západnej pologuli nie je žiadna nová téma a Washington predkladal Kodani rôzne návrhy už v dávnejšej minulosti. Ešte v roku 1917 odkúpili USA dánske ostrovy v Karibiku (Dánska Západná India), a premenili ich na Americké panenské ostrovy. Podobne o Grónsko sa Washington zaujímal ešte predtým v roku 1910, keď sa objavil návrh jeho výmeny za Mindanao z ostrovov Filipín, ktoré USA tesne predtým ovládli – Dánsko tento návrh odmietlo. Medzi vojnami rezonovali skôr spory Dánska a Nórska o časť Grónska, nazývanú Zem Erika Červeného – tie v prospech Dánska rozhodol Stály dvor medzinárodnej spravodlivosti ešte v roku 1933. Počas druhej svetovej vojny však USA reagovali na nemecké obsadenie Dánska aj tým, že po dohode s miestnymi predstaviteľmi v Grónsku rozmiestnili na ostrove svoje jednotky. Po skončení vojny, v roku 1946, USA opäť predložili návrh odkúpenie ostrova za 100 miliónov dolárov, čo Dánsko odmietlo. V roku 1951 ale uzavrelo dohodu o vojenskej spolupráci s USA, ktoré na jej základe vybudovali na ostrove svoju vojenskú prítomnosť. Záujem USA o Grónsko neochaboval, aj keď išlo skôr o snahu presadzovať svoj vplyv nepriamo. Grónsko sa ako autonómne územie Dánskeho kráľovstva ešte v roku 1973 pripojilo k vtedajšiemu Európskemu spoločenstvu. Kvôli nezhodám v oblasti rybolovu však dané štruktúry v roku 1985 opustilo, čo ďalej posilnilo väzby ostrova na Severnú Ameriku.
V 21. storočí sa Kodaň pri otázke Grónska opierala sa o Ilulissatskú deklaráciu z roku 2008, ktorú spolu s troma ďalšími arktickými štátmi podpísali práve USA a Dánsko. Deklarácia mala zabezpečiť stabilitu v Arktíde a v jej texte sa uvádza: „Morské právo predovšetkým stanovuje dôležité práva a povinnosti týkajúce sa vymedzenia vonkajších hraníc kontinentálneho šelfu… Naďalej sa zaväzujeme dodržiavať tento právny rámec a riadne riešiť prípadné prekrývajúce sa nároky.“ Otázka územnej suverenity nad Grónskom však znovu ožila počas prvého funkčného obdobia prezidenta Donalda Trumpa. Ten svoje zámery oficiálne vyjadril ešte v roku 2019 v pomerne diplomatickej podobe, začiatkom roku 2025 však rétoriku zintenzívnil, keď pred Kongresom vyjadril tento názor na Grónsko: „Myslím, že ho dostaneme. Tak či onak, dostaneme ho.“ Donald Trump svoje zámery zdôraznil aj po protiprávnej agresii vo Venezuele z 3. januára 2026, čo „starý svet“ nemilo prekvapilo. Európania dúfali, že svojou servilnosťou v otázke Venezuely Trumpove zámery neutralizujú. Problém však spočíva v tom, že v prípade Grónska nejde len o individuálny postoj prezidenta, ale zastávajú ho i ďalší členovia jeho administratívy či niektoré ekonomické subjekty – Grónsko má totiž významné zásoby zriedkavých zemín a tiež potenciál pre vesmírne aktivity USA.