Momentálne sa opäť zablýskalo medzi neuveriteľne dobrým človekom a premiérom vlády SR. Posporili sa, či Ukrajina patrí alebo nepatrí do EÚ. Išlo totiž o súhlas/nesúhlas s vyhlásením Rady EÚ ohľadom členstva Ukrajiny v EÚ. Uznesenie zablokovalo Maďarsko, ktoré s tým nesúhlasí. Slovensko vyjadrilo svoj súhlas. (facebook.com)
Nie som pripravený adorovať V. Orbana, ale osobne si myslím, že jeho nesúhlas nie je len záležitosťou Maďarska. Určite sa za ním skrýva značná časť ďalších európskych štátov, resp.európskych politických prúdov, ktorým slúži ako baranidlo proti prehnaným „eurohujerom“. Tí už dávno z oltára zhodili záujmy Európanov, teda tých, ktorých by mali zastupovať. Na oltár si namiesto nich vyzdvihli modlu v podobe Vladimíra Zelenského, o ktorom si neviem prečo myslia, že je mesiášom novej prosperity Európy. Píšem Vladimírovi, lebo ako ruskojazyčnému občanovi Ukrajiny určite do rodného listu zapísali túto podobu mena.
Ale vráťme sa k podstate veci. Za socializmu bola povinnou súčasťou študijného programu tzv. mafia (marxistická filozofia). Každý vysokoškolský študent musel absolvovať skúšky z dejín medzinárodného robotníckeho hnutia, z marxistickej filozofie a politickej ekonómie. Samozrejme, tento program slúžil na ideologickú indoktrináciu, ale na druhej strane záležalo len na prednášajúcom a študentovi, ako tieto povinné hodiny využili. Som presvedčený, že sa cez tieto prednášky študenti oboznámili aspoň zo základnými trendmi nášho historického vývinu, s mnohými filozofickými otázkami a cez politickú ekonómiu i so základmi fungovania štátu. Zrušenie týchto predmetov bez náhrady bolo – podľa môjho názoru – na škodu, keďže znalosti z dejín, z filozofie a najmä politickej ekonómie vytvárali z vysokoškolsky vzdelaného človeka komplexnú osobnosť. Dnes to pozorujeme na našej mládeži, nevzdelanej v histórii, filozofii a politickej ekonómii, že je úplne neschopná chápať prebiehajúce deje v ich komplexnosti.
Ale vráťme sa späť k otázke členstva Ukrajiny v EÚ. Nebudem sa venovať tomu, pred čím varujú odborníci. Pokúsim sa len o krátky politicko-ekonomický výklad. V politickej ekonómii nás učili, že politika je koncentrovaná ekonomika. Význam tejto definície spočíva v tom, že ekonomické záujmy sa presadzujú najmä prostredníctvom politiky. Za politickými stranami, za politickými programami, za politickými opatreniami treba vidieť v konečnom dôsledku nejaký konkrétny ekonomicky záujem. Preto obviňovanie politickej strany, že háji záujmy nejakej konkrétnej ekonomickej štruktúry je v podstate nepochopenie podstaty politiky.
Politickú ekonómiu nemožno, samozrejme, oddeliť od ostatných teoretických disciplín, vrátane teórie vojenstva. Tu narazíme na Carla von Clausewitza, ktorý tvrdí, že vojna je pokračovaním politiky inými prostriedkami. Teda vojna je tiež len politika, ktorou sa presadzujú ekonomické záujmy. Keď z tejto pozície nahliadneme na dejiny, vidíme, že všetky vojenské spolky atď. boli zriadené buď na získanie ekonomických výhod alebo obhájenie existujúceho ekonomického postavenie. Ono sa to maskuje rôznymi figovými listami (obrana pred barbarstvom, ochrana ľudských práv, boj proti takému alebo onakému -izmu atď.), ale v skutočnosti ide len o ten kus koristi, na ktorú si nárokujem.
Už dávnejšie som povedal, že neutralita niektorých štátov EÚ je len formálna, keďže sú v spoločnom ekonomickom prostredí a to treba politicky zaštiťovať všetkými prostriedkami vrátane iných. Preto ak niekto tvrdí, že Švédsko a Fínsko vstúpili do NATO kvôli ruskej špeciálnej operácie, zakrýva len pomyselným figovým listom skutočnosť, že dané štáty vzhľadom na ich ekonomické záujmy už dávno v NATO boli, túto situáciu využili len na to, aby svoj vzťah formalizovali.
Podľa môjho názoru je otázka členstva Ukrajiny v EÚ jasnou záležitosťou. Ten, kto ju ťahá do EÚ, ju zároveň pozýva nepriamo do NATO. Z hľadiska princípov politickej ekonómie je to celkom zrejmé.