Každý národ má svojich velikánov a uctieva si ich, ako vzácne dedičstvo. Odjakživa sa po celom svete výrazným osobnostiam budovali pomníky, stavali sochy, kreslili obrazy, písali sa o nich knihy. V dnešnej dobe sa točia filmy a stvárňujú sa životy a činy historických dejateľov. (hlavnespravy.sk)
4. mája sme si pripomenuli 105. výročie tragickej smrti nášho slovenského velikána Dr. Milana Rastislava Štefánika.
S Ľudovítom Štúrom sa Štefánik delí o prvenstvo v histórii slovenského národa. Štúr nám dal spisovný jazyk, ktorým nás ako národ ukotvil. Štefánik sa veľkou mierou zaslúžil o prvý spoločný štát Čechov a Slovákov a tým dal aj nám, malému národu, medzinárodné uznanie. Bol skutočným vlastencom a pochopil, že v danej dobe len v spoločnom štáte s Čechmi je budúcnosť Slovákov. Patril k tvorcov Československa, ktorými boli spolu s ním T.G. Masaryk a E. Beneš. Bol to on, vedec, vojak, politik, ktorý v zložitej dobe vojny otváral dvere do vplyvných európskych kruhov aj budúcemu prezidentovi Masarykovi. Vďaka jeho diplomatickým schopnostiam sa myšlienka a boj za samostatné Československo po rozpade rakúsko-uhorskej monarchie stala realitou.
Aj keď som vyštudovala históriu, nie je mojim cieľom v tomto článku podať historický exkurz o Štefánikovi. Chcem len položiť otázku našim umelcom vo filmovej branži, scenáristom, režisérom, producentom a ľuďom z kultúrnej oblasti, či si tento náš velikán nezaslúži veľkofilm, ktorý by stvárnil jeho život a dielo?
Americko-anglická kinematografia uviedla v roku 2023 do kín nový film o Napoleonovi. Som presvedčená, že v prípade filmového projektu, hraného koprodukčného filmu o Štefánikovi by sa Francúzsko pridalo, nakoľko Štefánik, ako francúzsky občan, generál a vedec, vstúpil aj do jeho histórie.
Keď sledujeme aktívnu a rozsiahlu českú filmovú tvorbu, ktorá stvárňuje rôzne historické etapy českých dejín, verím, že aj českí filmári a umelci by vstúpili do projektu o Štefánikovi.
Štát, to nie je len územie, ktoré je vymedzené štátnymi hranicami, to je národ, ktorý na tomto území žije, to je jazyk, ktorým sa hovorí, ústava a zákony, ktorými sa štát spravuje, to je aj kultúra a história národa, súčasťou ktorého sú jeho významné osobnosti. Pripomínať si našich velikánov, oslavovať ich, budovať im pamätníky, písať knihy, robiť o nich filmy, to je naša povinnosť.
Pamäť národa tvoria jeho velikáni, ktorých by sme si mali pripomínať aj filmovým stvárnením.
Nedá mi pri písaní tohoto článku a v tejto súvislosti nespomenúť našu dcéru Andreu, filmovú režisérku, scenáristku, pôsobila aj ako vysokoškolský pedagóg na VŠMU a VŠVU, ktorá nie tak dávno, v rozkvete svojich tvorivých síl, predčasne odišla do umeleckého neba. Mala pripravený projekt pre znovu natočenie (remake) filmu Dobroslava Chrobáka „Drak sa vracia“. Dcéra oslovila vtedajšieho pána ministra kultúry, ktorému predložila tento návrh na film. Mala na tom nielen umelecký záujem, ale aj národný a osobný, nakoľko po mne bola príbuzná Dobroslava Chrobáka. Odpoveď pána ministra znela takto: „Koho už len dnes zaujíma Drak sa vracia?“ Chcem veriť, že dnes od tých, ktorí rozhodujú a dávajú peniaze na filmovú tvorbu, takáto veta nezaznie.
Keď je v slovenskej kultúre priestor a peniaze na podporu filmov o podsvetí, o mafiánoch, o vrahoch, o nekalých praktikách politikov, tak určite sú možnosti a prostriedky aj na hodnotné kultúrne a historické filmy. Súčasná slovenská vláda takýto projekt určite podporí. Aj keď existuje kvalitný dokumentárny film, žiada sa divákovi ponúknuť hraný veľkofilm o Štefánikovi, ktorý bude pamäťou národa.
Štefánikov život a jeho skutky sú určite nie ľahkým sústom pre filmové stvárnenie. Nech je to výzva pre tých, ktorí sa chopia tejto úlohy a nezľaknú sa prekážok, tak ako sa ich nebál ani Štefánik.
Bol to muž činu a jeho krédom bolo:
„Dôležité je vytýčiť si cieľ a prekážky, ktoré stoja v ceste, nie preto, aby nás od cieľa odradili, ale preto, aby sme ich zdolali a k cieľu došli.“