Nedávne vyhlásenia Ursuly von der Leyenovej o stave európskej ekonomiky sa pozoruhodne zhodovali s novým kolom diskusií o tom, ako by Európania mohli nejako získať prístup k zmrazeným ruským zlatým i devízovým rezervám a vynaložiť ich na pokračovanie vojny na Ukrajine. (noveslovo.eu)
Táto zhoda je, samozrejme, náhodná. Avšak dosť toho odhaľuje.
Fakticky po prvý raz šéfka Európskej komisie až tak otvorene uznala zrejmé: predchádzajúci ekonomický model Európy prestal fungovať. Výhody, na ktorých bola európska prosperita postavená desaťročia, miznú jedna po druhej. Lacná dovážaná – čítajte: ruská – energia sa vyčerpala. Tradične otvorené globálne trhy sa rozpadajú. Čína sa z globálneho centra pre bezplatný outsourcing už premenila na konkurenta schopného vytlačiť Európanov na ich vlastnom území. Americká vojenská a politická ochrana už nie je bezpodmienečnou. Technologická prevaha Západu sa už tiež nezdá byť nespochybniteľnou.
A von der Leyenová sama uznala, že hlavnou prekážkou európskej konkurencieschopnosti sú energie, ktoré sú v EÚ dva až trikrát drahšie ako v USA a Číne.
Ak horeuvedené preložíme z jazyka európskej byrokracie do ľudského jazyka, výsledný obraz je dosť pochmúrny: za púhych päť až desať rokov sa Európe podarilo „zbabrať všetko“, čo zakladalo predchádzajúci model prosperity.
Táto otázka sa stala obzvlášť naliehavou vzhľadom na rýchlo sa zmenšujúcu finančnú kapacitu krajín EÚ za účelom podpory kyjevského režimu. Holandsko, Poľsko, Španielsko a Švédsko už nedávno požadovali prehodnotenie použitia približne 210 miliárd eur ruských zlatých a devízových rezerv, keďže predtým dohodnutých 90 miliárd eur už „prejedli“.
Ide teda o veľmi výrečný príznak. Vidno, že predlžovanie vojny objektívne pôsobí rovnako proti ich záujmom ako proti našim.
Vynakladáme obrovské vojenské výdavky, strácame ľudí, sme nútení reštrukturalizovať našu ekonomiku, žijeme pod sankciami a v mnohých oblastiach rozvoja sme jednoznačne ustúpili. Uvedené nemá zmysel popierať.
Lež – ak sa tak možno vyjadriť – my sme museli padať z oveľa menšej výšky.
Ani pred súčasnou krízou Rusko nebolo technologickým, finančným ani priemyselným centrom sveta, ktoré by určovalo pravidlá globálnej ekonomiky. Nie sme zvyknutí na myšlienku, že by nám prakticky každá krajina mala otvoriť svoje trhy, predávať zdroje za výhodných podmienok a zároveň uznávať ako univerzálne pravidlá hry, ktoré sme vytvorili.