V čase, keď si uvedomelí vlastenci pripomínali 180. výročie začiatku kodifikácie spisovnej slovenčiny a 31. výročie prijatia Deklarácie o zvrchovanosti Slovenskej republiky, predstavitelia OKS na kandidátke SaS demonštratívne navštívili Veľkú Javorinu, aby tam zvestovali svojej asociálnej sieti, že oni potrebu pripomínania si týchto sviatkov nepociťujú, lebo im je bližší Masaryk ako Mečiar.
Otvorenejšie ako kedykoľvek predtým deklarovali, že im nie je blízka demokratická Slovenská republika, ale tá masarykovská, v ktorej existovala tzv. následná cenzúra, tzv. náhubkový zákon, bežní boli politickí väzni, žandári pri rôznych demonštráciách zastrelili desiatky slovenských robotníkov a v štátnej správe fungovala národnostná diskriminácia. A pri tejto príležitosti vyhlásili, že im je bližšia česko-slovenská vzájomnosť ako slovenská národná identita a štátna nezávislosť.
Nuž dobre. Ibaže to má taký malý háčik. Masaryk nemá so slávnosťami bratstva Čechov a Slovákov na Javorine nič spoločné. Ich tradícia siaha do čias štúrovcov, ktorí sa tu stretávali s českými a moravskými vzdelancami. Iniciátorom týchto stretnutí nebol Masaryk, ale Jozef Miloslav Hurban, ktorý tu v roku 1845 (áno, pri tej ohrdnutej vatre) predniesol dnes už slávnu vetu a motto celých slávností: „Tu bratia vždy sa stretať budú, tu vernosť prisahať si budú.“ No a napokon, práve tu, pred 175 rokmi, v lete 1848, sa odohral nástup prvých dobrovoľníkov do slovenského povstania. Bratstvo Čechov a Slovákov si totiž nemožno zamieňať s čechoslovakizmom. Pretože skutočné bratstvo sa nemohlo zrodiť z umelej jednoty vykonštruovaného „československého národa“, ale iba a len zo solidarity dvoch rovnoprávnych národov. Preto je pre bratstvo Čechov a Slovákov kľúčová štúrovská, nie masarykovská tradícia, preto by bez ich politického diela, ktoré sa začalo spisovnou slovenčinou a vyvrcholilo dosiahnutím nezávislosti Slovenskej republiky, nemohli poslanci OKS už toľké roky parazitovať v slovenskom parlamente.
Nie je to prvý raz, čo OKS deformuje a falšuje slovenské dejiny. Jediným výrazným počinom Ondreja Dostála v klube SaS bolo presadenie 28. októbra za štátny sviatok. Je to donebavolajúca hanba. Nie preto, že by som si nectil význam vzniku Česko-slovenskej republiky, ale preto, že pre Slovensko mal oveľa väčší význam 30. október, výročie Martinskej deklarácie, ktorá má pre vznik republiky rovnocenný štátoprávny význam ako vyhlásenie českých vlastencov z 28. októbra. My vlastne oslavujeme český podiel na vzniku neexistujúceho štátu, čo je absurdné, najmä ak uvážime, že s fundamentálnym dielom štúrovcov sa u nás neviaže žiadny štátny sviatok. Napriek tomu, že som každému jednému poslancovi NR SR poslal list, v ktorom som mu vysvetlil dejinné súvislosti vzniku Česko-slovenskej republiky, poslanci schválili tento historický paškvil, ktorým napľuli do tváre aj tým „masarykovcom“ ako bol Milan Hodža či samotný autor Deklarácie SNR Samuel Zoch. Tí nielenže za prvej republiky bojovali za rovnoprávne uznanie Martinskej deklarácie proti predstaviteľom českej štátoprávnej vedy, no predovšetkým na rozdiel od pražských vlastencov 30. októbra 1918 nesmierne riskovali, pretože ak by sa to nepodarilo, všetci by putovali na šibenicu.
Áno, aj o tomto budú voľby. O tom, že osud tohto štátu by chceli spravovať ľudia, ktorí k Slovensku nemajú nijaký vzťah, nezáleží im na ňom, nepoznajú jeho dejiny, zneucťujú dielo jeho velikánov a najradšej by ho predali za misu šošovice. Oni týmto heslom totiž vo svojej mentalite nevyjadrujú úctu k Masarykovi ako k mysliteľovi a štátnikovi, ale lojalitu k mocenskému centru. A nie je náhoda, že týmto sluhom moci bola vždy bližšia nielen Praha než Bratislava, ale aj Washington než Slovensko. Nenaleťte im.