Keď tajomné karty majú zaručiť výhru, prehrať sa dá všetko. (Marker.sk)
„Moja Piková dáma je veľmi v móde. Hráči robia stávky na trojku, sedmu, eso,“ zapísal si v jeden sychravý aprílový deň v denníku autor psychologickej novely. Ponára sa do sveta Stendhala, a najmä Hoffmanna, ktorý predostiera obraz malomesta ako spoločenského mikrosveta, kde voľakedajšie túžby zadebnil stereotyp, snobizmus, klebety a chýbajúca vôľa zmeniť aspoň voľačo.
Ernst Theodor Wilhelm Hoffmann presadil v literatúre mnohé výstredné témy, aby pomocou mystických motívov hľadal harmóniu, a dosiahol opak. Človek proste neladí. Ani s prírodou, ani s inými ľuďmi, tobôž so sebou samým. Pre niekoho tragédia, pre iného holý fakt, pre Hoffmanna dvere otvorené k prvkom grotesky. Miestami ich treba hľadať, ale v jeho tvorbe sú pevne ukotvené. Používa ich v najrôznejších odtienkoch, keďže svoj talent šperkoval súbežne so štúdiom folklóru, a ten ani zďaleka nepredstavuje statický monolit. Je to nedozerný svet, naplnený množstvom pestrých žánrov, štylistických figúr, výrazových prostriedkov. Veď ľudová slovesnosť neznamená len láskavé uspávanky, nežné lúčenia, smútenie, ľúbivé radostienky, či žartovné prekáračky. Nájdeme v nej vášne, krutosť, výsmech, pomstu, vulgárnosť, útok aj obranu, lebo neraz fungovala ako nástroj v boji so svojimi aj cudzími, a tiež s vlastným ja, ktoré v snahe predrať sa von tak často zanikalo pod tlakom kolektívu.
Túto Hoffmannom hodenú rukavicu dvíhajú literáti aj hudobníci dodnes, tvorba nemeckého romantika je predmetom zaktualizovaných interpretácií, láka naprieč umeleckými smermi, pričom nejde o náhodu. Hoffmann sa zaskvel bleskovo ako univerzálna osobnosť, ktorá akoby čoho sa dotkla, to sa na zlato menilo. Popri práci právnickej praxi šéfoval divadlu, prednášal, maľoval, hral na organe, dirigoval, komponoval hudbu, písal hudobné a literárne kritiky, a k tomu bonus-nebonus – prešiel etapou, keď sa po večeroch pripíjal v krčmách, myseľ mu zavalilo príšernými predstavami, potom sa z nich po nociach vypisoval, aby ráno vytriezvený opäť vzorne naklusal do úradu.
Karty, hazard, tajomno
Siahnutie po dielach, či motívoch z Hoffmannovej tvorby talentovaným umelcom zakaždým dopadne ako umelecký dialóg, výsledkom teda býva nové dielo s novým obsahom. K prvým takým patrí Piková dáma, kde sa odohráva spochybnenie hranice medzi dvoma protikladnými svetmi. Veď Hermannovi s pevne vyrysovaným charakterom stačí malý podnet a stráca prehľad o tom, kým je, odkiaľ vzišiel a už sa nezastaviteľne rúti do priepasti.
„Sú dva typy hráčov. Prvému hra sama osebe prináša nevysvetliteľné potešenie. Tá zvláštna spleť náhodností mihajúcich sa rad za radom v kolovom tanci, preráža s takou silou až dáva pocítiť zásah akejsi vyššej sily. Tá potom popchýna nášho ducha, ktorý sa ženie do temného kráľovstva, do vyhne Osudu, kde dochádza k zavŕšeniu ľudského údelu, zjazveného túžbou preniknúť k tajomstvám jeho remesla. Poznal som človeka, ktorý vo dne v noci v prítmí svojej izby sám so sebou stávkoval. To je podľa mňa skutočný hráč. Tých druhých priťahuje iba výhra a hra je pre nich len prostriedok na zbohatnutie,“ hovorí rozprávač v Hoffmannovej poviedke Hráčovo šťastie.
Puškin bol prvý prípad, dôsledky zožínal aj z druhého. Prehrával malé aj veľké sumy, dlhy sa kopili, ohrozil nimi vlastný sobáš, padali výzvy na súboj, karty teda boli ďalšou z možností ako ťahať osud za nohy. Aj o tom je Piková dáma, ktorou sa vďaka prekladu francúzskeho spisovateľa a historika Prospera Mérimée básnik dostal do povedomia na európskej literárnej scéne a témou vyprovokuje aj ďalších.