K zmene dochádza až vtedy, keď centrum stratí vieru a odhodlanie bojovať, keď nebude vedieť nájsť zmysel v tom, aby veci pokračovali. (Marker.sk)
AfD získala v Sasku-Anhaltsku 44 percent a 39 z 83 poslaneckých kresiel. Chýbajú jej 3 mandáty, aby mohla vládnuť sama. V jednomandátových okrskoch, kde sa rozdelilo 42 kresiel, prehrali kandidáti AfD iba v troch.
Spolok Sahry Wagenknechtovej (BSW) získal tesne nad 5 percent a 5 mandátov. Spolupráca týchto dvoch strán je jediný spôsob, ako sa nevysmiať 44 percentám voličov. Uvidíme, ako to dopadne.
Niekoľko poznámok k téme však možno povedať už teraz.
V Nemecku – zdá sa – končí doba, keď establišment zastrašoval a izoloval protestnú stranu AfD za pomyselným múrom, nálepkoval ju ako „krajne pravicovú“, strašil verejnosť populizmom či rasizmom, potom ruským vplyvom. Spomínam si, ako kedysi preferencie AfD uvádzali až na konci, aby sa s nimi ani náhodou nepočítalo. Nálepkovanie ani po týchto krajinských voľbách, samozrejme, neskončí, ale stratilo zmysel, stratilo vplyv na ľudí. Z AfD je alternatíva, tretine a aj polovici voličov už „nesmrdí“.
Dôkazom sú nedeľné voľby, v Sasku-Anhaltsku nevznikne stabilná vláda bez AfD, tak rozhodli voliči. O dva týždne sa to môže vo väčšej či menšej miere zopakovať v Meklenbursku-Predpomoransku. Uvidíme.
AfD sa stala masovou ľudovou stranou, ktorú volia ľudia nespokojní so stavom nemeckého štátu a Európy a ktorí požadujú hlboké zmeny.
Napriek historickému úspechu má AfD k moci v Nemecku ďaleko, hrozne ďaleko. Federálny systém zostáva veľkou prekážkou, proti AfD pracujú ešte aj nemecké tajné služby, stále je ťažko predstaviteľné, že by sa Weidelová mohla dostať k moci.
Všimnime si niečo, čo poznáme aj z našich končín. Najväčším oponentom tohto vývoja sú strany a politici, ktorí by úspechu a témam AfD mali rozumieť najlepšie, keďže to boli kedysi ich témy – ide o politikov CDU. U nás o politikov typu Dzurinda, Mikloš, v Česku Fiala (víťazstvo AfD nazval desivým), zaradiť sem možno aj KDH, SaS a ďalších.
Táto elita, ktorá musí rozumieť témam ako migrácia, vojna, stagnácia EÚ a pod. nám vlastne nehovorí nič iné, než to, že berie plnú zodpovednosť za stav, kam sme sa dopracovali. Práve preto nemôže byť CDU partnerom AfD, aj keď do AfD prešlo mnoho bývalých politikov a ešte viac bývalých voličov strán CDU/CSU. Je to priznanie viny.