Médiá západného hlavného mediálno-politického prúdu v súvislosti s konaním samitu NATO v Ankare už dlhšie „vymývajú“ mozgy. Donekonečna opakujú, že pakt potrebuje peniaze, peniaze a ešte raz peniaze. Atmosféru v štátoch NATO zamorujú najmä „papagájčením“ trápnych výlevov utáraného generálneho tajomníka NATO Marka Rutteho, narcisistického prezidenta USA Donalda Trumpa či najmenej úspešného kancelára v dejinách NSR Friedricha Merza a ďalších, ktorí naháňajú kšefty pre západný vojensko-priemyselný komplex. (noveslovo.eu)
Menej ochotne tieto médiá píšu o rozsiahlych protestoch proti konaniu samitu a nasadení veľkého množstva bezpečnostných síl na zaistenie poriadku. K islamu sa hlásiaca veľká časť tureckej spoločnosti nie je spokojná s orientáciou na Západ, o čom však v NATO nie je vhodné hovoriť.
Zastavíme sa pri inom paradoxe. Ak sa pozrieme do minulosti samitov paktu, zistíme zarážajúci fakt, že ich najčastejším účastníkom, nielen v 21. storočí, ale zrejme aj v celých dejinách organizácie je… Recep Tayyip Erdoğan.
Prvýkrát bol Erdoğan na samite NATO v Istanbule v júni 2004 ako jeho hostiteľ z titulu predsedu vlády. Potom do roku 2012 Turecko zastupoval prezident Abdullah Gül. Na samite vo Walese v septembri 2014 viedol tureckú delegáciu Erdoğan už ako prezident. Ako tohoročný hostiteľ sa na samite zúčastní už desiatykrát. Vzhľadom na úpadok vodcov, ktorí dnes vládnu v mnohých štátoch NATO, ťažko predpokladať, že niekto tento rekord prekoná.
Sám Erdoğan sa svojou účasťou na týchto samitoch príliš nechváli. Pakt síce vo svojej politike využíva a hlási sa k nemu, ale jeho priority sa posunuli už inde. Prefíkane však aj ako člen NATO využíva chaos vo svete, ktorý svojou nenásytnosťou spôsobil Západ, vedený USA.
O zmene pozície Turecka v NATO, ktorá sa pokrytecky prehliada
Paradoxnosť fenoménu Erdoğan by možno nestála za úvahu, ak by sa Turecko časom nestalo jedným z najproblematickejších štátov paktu. Do NATO ho prijali v roku 1952 po účasti v kórejskej vojne v jednotkách OSN na podnet administratívy prezidenta USA Harryho Trumana, najmä ministra obrany Roberta Lovetta a ministra zahraničných vecí Deana Achesona. Poradca prezidenta pre národnú bezpečnosť ešte nepôsobil, lebo funkciu vytvoril až Dwigth Eisenhower v roku 1953. Turecko malo posilniť južné krídlo NATO, aby sa mohlo „lepšie brániť“ sovietskej hrozbe.
Od polovice 80. rokov bola v Turecku nestabilita. Stav krajiny najmä po ekonomickej kríze v roku 2001 priviedol vo voľbách v novembri 2002 k moci islamistickú Stranu spravodlivosti a rozvoja, na čele ktorej stál Erdoğan. Strana získala nadpolovičnú väčšinu mandátov, čo vo voľbách v roku 2018 a 2023 už nezopakovala. Po voľbách v roku 2018 bola zrušená funkcia predsedu vlády a na čele vlády je prezident.