Možno si mnohí pamätajú na scénky z filmu Sám vojak v poli, keď dochádzali na nemecké veliteľstvá hlásenia o prepadoch makistov. (facebook.com/AntonHrnko)
Hlásenia mali vždy jednotný formát, makisti pri prepade zabili troch nemeckých vojakov a jedného príslušníka SS. Z hlasu hlásiaceho bolo vidieť, že pri vojakoch to pokladal za normálne, však vojaci majú povinnosť padnúť za vlasť. Ale ako náhle hovoril o príslušníkoch SS, jeho hlas dostal zafarbenie, ako keby sa streľba na esesáka rovnala svätokrádeži.
Na túto scénku som si spomenul, keď som čítal rozľútostené vyjadrenia rôznych svetových politikov od Uršuli von Leyenovej, cez Erdogana až po Netanjahua. Dalo by sa to zhrnúť jedným zo zovšeobecňujúcich vyjadrení, ktoré konštatovalo, že „mnohí sa zamerali na posolstvo, že v demokracii nie je miesto pre násilie“. Zároveň sa ako refrén ozývalo, že na vrcholových politikov by sa strieľať nemalo.