Kto sleduje udalosti posledných týždňov na Slovensku a počúva vyjadrenia niektorých umelcov, môže získať dojem, že tu nastáva apokalypsa, a to predovšetkým v oblasti kultúry. (noveslovo.eu)
Objavujú sa doslova hysterické výkriky politických aktivistov z radov súčasných umelcov. Spomedzi množstva prejavov možno ako príklad uviesť len niektoré. Napr. Tereza Nvotová sa na podujatí Slnko v sieti vyjadrila: „Čaká nás boj so zlom, naša sila je v spájaní… aj nás čaká budúci rok rovnaký boj, boj s vládcami, ktorí kradnú, uplácajú, organizujú zločinecké skupiny a potom menia zákony, aby za to nemuseli sedieť… boj s tými, ktorí svojich oponentov v dobrom nechávajú vyhladovať a v tom zlom im hrozí väzenie.“ Zuzana Kronerová zasa uviedla, že tu prebieha „genocída slobodnej tvorby“. Bohunka Koklesová dokonca z pozície rektorky VŠVU odmietla diskusiu generálnej riaditeľky STVR Martiny Flašíkovej so študentmi o poslaní médií verejnej služby, keď kroky vedenia STVR prirovnala k „fungovaniu totalitných režimov“. Tradične nezaostávajú ani herci. Juraj Kemka označil spravodajstvo RTVS za proruské a Ján Koleník sa po vystúpení v Let’s Dance sťažoval, že isté skupiny likvidujú kultúru na Slovensku. Takto by sme mohli pokračovať…
Samozrejme, uvedení umelci môžu prezentovať svoj názor na politiku štátu v oblasti kultúry či v iných oblastiach a majú pre to množstvo príležitostí na internete alebo pri protivládnych protestoch. Problém však nastáva vtedy, keď sa pokúšajú svoje politické názory natláčať i do priestoru, kde by sa o daných témach malo diskutovať vyvážene – predovšetkým do vysielacieho priestoru v STVR. Ak teda na podujatiach ako Slnko v sieti alebo Radioheads umeleckí aktivisti hlásajú „boj s vládcami, ktorí kradnú, uplácajú, organizujú zločinecké skupiny“, mala by RTVS zabezpečiť, aby bola vypočutá aj druhá strana. A práve to sa na daných akciách nedarí zabezpečiť. Tam totiž pri kritike STVR nezaznie napr. porovnanie so skutočnými čistkami, ktoré sa v televízii diali za generálneho riaditeľa Richarda Rybníčka. Preto je v poriadku, ak sa podobne nevyvážené prenosy neocitnú vo verejno-právnom médiu. Netreba tiež zabúdať, že STVR zabezpečuje v iných formátoch široký priestor pre názory, ktoré hlásajú postoje kritické k súčasnej vládnej politike v oblasti kultúry. Niekedy sú tam zastúpené až nevyváženým spôsobom bez oponenta, napr. v diskusii Do kríža z 15. apríla 2026. To, čo je pri prejavoch aktivistických umelcov asi najväčším problémom, sú však pateticky prehnané moralizujúce posolstvá. Bojujú za slobodu či dokonca proti totalite, pričom preháňajú spôsobom, ktorý je očividný pre každého, kto daným pojmom rozumie.
Zaujímavou otázkou by bolo, či umeleckých aktivistov nevedú k podobným vyjadreniam aj ich egoistické záujmy, najmä strata lukratívnych príjmov. Mnohí z nich totiž neboli schopní uživiť sa vlastným umením, čo nahradzovali dotácie z Fondu na podporu umenia (FPU) alebo z rôznych ďalších verejných zdrojov. A tie sa ocitajú v ohrození. Samozrejme, daní umelci radi predstierajú, že sú akýmsi „svedomím národa“, v skutočnosti to však vyzerá, že sú motivovaní oveľa prízemnejšími záujmami. Sami o sebe pritom šíria povýšeneckú predstavu, že sú akousi elitou a keď v divadlách prezentujú nadčasové názory slávnych autorov, získavajú pocit, že majú právo poučovať ostatných. Radi tiež urážajú ľudí s iným názorom ako napr. Magda Vášáryová. A čo je najhoršie, vytvorila sa z nich aj nátlaková politická skupina, ktorá presadzuje konkrétne požiadavky veľmi hrubými prostriedkami.