Každá strana, ktorá dosiahla na hranicu 20 percent, dostala na Slovensku príležitosť vládnuť. Bez ohľadu na to, čo ponúkala. (Marker.sk)
Jeden známy mi pred časom položil otázku, aké pozitívum možno pripísať Progresívnemu Slovensku. Myslel to bez irónie, ani jeden z nás nie je a nebude voličom PS, rukavicu som zdvihol.
Našiel som dve pozitíva. Obidve si vyžadujú širší kontext.
I.
Prvým je schopnosť robiť politiku ako neustálu kampaň. Nemyslím teda kampaň krátko pred voľbami, ale politické fungovanie v širšom zmysle slova. Kampaň má svoje pravidlá, musí zdôrazňovať a ukazovať jednotu, zorganizovanosť, odhodlanosť, tlmočiť a stále opakovať posolstvá, slogany. To, čo sa hovorí, je prepojené s plagátmi. Zabudnite na diskusiu, námietky, polemiku. Pre to sa síce kedysi politické strany zakladali, ale to všetko je v kampani rušivé, podstatná je jednota.
Bolo to pred ostatnými parlamentnými voľbami, stretol som vtedy Michala Šimečku na parkovisku pri Slovenskej televízii. Pozdravili sme sa, hovorím mu, že by som s ním rád urobil rozhovor. Zdvihol ruky, akoby sa bránil na lopatkách, o tom nerozhodujem ja, odpovedal s úsmevom. Dal mi radu, že sa mám obrátiť na tlačové oddelenie. Tiež som sa usmial, hovorím mu, že sa rád na nich obrátim, nech sa len rozhodne, či mi rozhovor dá, alebo nedá, s termínom sa potom obrátim na tlačové oddelenie. Znovu zopakoval, že o tom on nerozhoduje. Už si nespomínam, či som na to tlačové niečo napísal, alebo nie (tuším, že áno), podstatné to nebolo. Na rozlúčku sme si podali ruky a odchádzal som s pocitom, že taký predseda strany tu ešte nebol.
Dlho som nad tým nerozmýšľal, uzavrel som si to pre seba tým, že v PS je všetko podriadené kampani, čo neladí do kampane, to sa nestane. Neskôr sa mi to stalo ešte dvakrát, s inými politikmi PS.
Dnes by som už Šimečkovi takú ponuku nedal, rozhovor by totiž nemal zmysel. Sledujem ho skôr okrajovo, ale dosť na to, aby som vnímal, že do televíznych debát chodí veľa, často s politikmi nižšej relevancie, ale je to jedno, rozhovor tam nevznikne, iba si vymenia frázy a slogany. Človek má pri ňom neodbytný pocit second-handu, akoby to všetko už raz bolo použité, len sa opakuje niečo naučené. A o tom, či je vyššia, alebo nižšia sledovanosť, rozhodnú emócie. To Šimečkov problém až tak nie je, emócie nevyvoláva. Blaha či Matovič, aj z emócii zostane toho napokon rovnako málo ako z tých naučených sloganov.
Progresívcom treba uznať, že kampaň ako základný rys súčasnej politiky (neblahý, ale funkčný) prijali presvedčivo. Majú to vo svojej DNA od začiatku. PS funguje efektívne ako dobre zabezpečená firma, nechýbajú peniaze ani kádre, predsedníctvo kontroluje dozorná rada (Filková, Hellebrant, Kalmár), keď predsedníčka Bihariová držala preferencie nízko, strana sa unisono zoskupila za novým predsedom, ani sa o tom nemuselo diskutovať. Hoci bývalá pani predsedníčka neurobila žiadnu chybu, aj ona všetko prijala. Keď sa objaví kritik, ktorý je vylúčený, nejasné peniaze, škandál sa nikdy nerozmazáva, všetci sú stále jednotní. Aj o pani Marte Šimečkovej mal viac pochybností jej manžel než syn a jeho strana. Ale vidieť to aj inde. Keď strana odmietne novelu ústavy, ktorá hovorí, že pohlavia sú dve, nikto sa nepostaví proti. Rovnako sa nikto nepostaví proti, keď po pár týždňoch začne predseda hovoriť, že nikto v strane nehovorí, že by pohlavia neboli dve. Jednota včera, dnes, navždy.