Ak prevzatý príbeh o ohrdnutej láske ani po dvoch storočiach neodchádza do zabudnutia, bude za tým niečo viac. (Marker.sk)
Májové popoludnie. Uprostred stola váza z čínskeho porcelánu, v nej kytica orgovánu. Vedľa štýlový samovar, v pozlátených šálkach horúci čaj, na striebornom podnose v šíkoch zoradené čokoládové bonbóny. Všetko rozvoniava v symbióze s vanilkou. „A čo keby ste sa pustili do Onegina?“ navrhne vzácnemu hosťovi nemenej vzácna dáma. Píše si s Dostojevským aj Turgenevom a volá sa Jelizaveta Lavrovskaja.
Oči mandľové, gestá ladné, mimika prirodzená, úsmev záhadný, smiech zvonivý. Hudobných skladateľov si získava zamatovým hlasom a prirodzeným vystupovaním na scéne. Žiadne rušivé efekty ani prehnaná teatrálnosť, aby sa zapáčila publiku. Nejedného hudobného skladateľa inšpiruje ku komponovaniu romancí, árií alebo opery tak ako teraz za prestretým stolom pri šálke čaju a v obláčkoch rozvoniavajúcej vanilky.
Piotr Iľjič si večeru dopraje osamote v reštaurácii. Zamýšľa sa vo zvukoch. Nápad si pomaly zvnútorňuje, tanier s obľúbenou pečenou zajačinou zostane takmer nedotknutý. Všetku chuť prehlušila nedočkavosť.
Cestou domov si kúpi útlu knižku, s bázňou ju otvorí, číta a po líci sa mu podchvíľou skotúľa slza. Povahou je precitlivený, plače často, či ho potešia, prekvapia, sklamú, nazlostia alebo mu pokazia zážitok. Ako vtedy, keď si chcel počas riečnej plavby na parníku vychutnať západ slnka. Celý deň sa naň tešil. Vyšiel na palubu naladený ako na omšu. Zopäl ruky, zadíval sa na horizont a dychtivo sledoval meniace sa farby v očakávaní tajomna. A potom prišiel malý nevychovanec. Skákal, kričal, dupal, výskal až v ušiach zaľahlo. Bolo po zážitku. Piotr Iľjič totiž nepodišiel k rodičom a nepožiadal, aby skrotili štvorročného nezbedníka. Radšej sa utiahol do kajuty, kde ronil slzy a zo zmareného zážitku sa vypisoval v listoch priateľom.
Ale deti má rád. Spolu s hudbou a kvetmi ich pokladá za veličiny, ktoré skrášľujú svet. Inšpirovala ho detská logika, hračky, cukríky, džavot, smiech, veď čo len všetko nepretavil do hudobnej tvorby, a nielen v Luskáčikovi. Jeho Album pre deti sa v cárskom Rusku stal prvotinou svojho druhu a v komponovaní detských hudobných miniatúr ho budú nasledovať ďalší. V skladbe Ranná modlitba tónmi klavíra napodobnil spev zboru, v Zimnom ráne sprostredkoval zážitok z metelice, v Hre na koníka rozvinul motív hračiek v detskej izbe.
V tomto momente sa naozaj nemožno ubrániť ani vlastným spomienkam na učiteľa hudobnej teórie v ĽŠU. Do malého stredoslovenského mestečka akoby nepatril, ale na šťastie pre nás, čo sme voľakedy boli deťmi, tam pôsobil. Rytmus sme vyklepkávali orechmi, lieskovcami a gaštanmi, crescendo a decrescendo vysvetlil raz a navždy pomocou áut prechádzajúcich po ceste vedúcej popod okno a z Čajkovského albumu nám púšťal skladby Chorá bábika, Pohreb bábiky a Nová bábika, aby ukázal, že cez melódiu možno zvečniť strach, smútok zo straty, či radosť. Potom to v nás všetko podčiarkol intonačnými a rytmickými diktátmi, často kričal, a vôbec sme sa ho nebáli. Ešte aj vtedy nám bolo smiešne, že je dychár, hoci sa volá Wagner. Ale to len tak na okraj zatiaľ čo znejú tóny Čajkovského a myšlienky sa ubrali do minulosti.
Nie veru, Piotr Iľjič za onej noci ani oka nezažmúril a už vôbec takto ukážkovo neprokrastinoval. Nový deň teda privítal s hotovým scenárom.
A ste v hrsti!
Ak sa klasika číta ľahko, treba spozornieť. Za ilúziou jednoduchosti sa vždy dá šípiť autorov zámer. V Eugenovi Oneginovi Puškin všetko doviedol do dokonalosti a prekryl závojom neopätovanej lásky.