Ideálny nositeľ koloniálnej kontinuity v liberálnom poriadku. (noveslovo.eu)
Hoci „Small is Beautiful“ nebolo oficiálnym sloganom Dánska, v 70.–80. rokoch sa stalo jeho neoficiálnou ideológiou, ktorá umožnila malému štátu vykonávať mocenské funkcie bez toho, aby sa vnímal ako nositeľ moci. V 80. rokoch sa v dánskom prostredí bežne používali formulácie typu: „Den lille stat som moralsk stormagt“ („malý štát ako morálna veľmoc“), „Small state – big responsibility“ (v anglických textoch). „Sme malí, teda nemáme vlastné imperiálne záujmy, a preto môžeme konať morálne.“ Diskurz „Small is Beautiful“ umožnil Dánsku internalizovať úlohu operátora moci bez toho, aby stratilo obraz morálnej nevinnosti – a práve tým sa stalo ideálnym nositeľom koloniálnej kontinuity v liberálnom poriadku. V praxi to znamená ochotu konať tam, kde hegemón riskuje reputačné náklady, sprostredkovať rozhodnutia bez autorstva, legitimizovať výnimky bez toho, aby sa nazývali výnimkami. Dánsko sa navonok prezentuje ako obranca ľudských práv, transparentnosti a právneho štátu. Moc sa javí ako starostlivosť, nie dominancia, nie donucovanie, a vyzerá to ľúbivo. Prepojenie na konkrétne prípady ukazuje ako malosť neutralizuje podozrenia.
V januári 1968 došlo pri americkej základni Thule Air Base v Grónsku k havárii bombardéra B-52 amerického letectva, lietadlo nieslo 4 termonukleárne bomby. Pri havárii došlo k rozpadu jadrových hlavíc (bez nukleárnej detonácie, ale s rozsiahlym rádioaktívnym znečistením). Časti jednej bomby neboli nikdy oficiálne nájdené a oblasť bola kontaminovaná plutóniom. Pričom Dánsko malo oficiálnu politiku „bez jadrových zbraní na svojom území“, platnú aj pre Grónsko. Ukázalo sa, že USA systematicky porušovali dánsku politiku, Dánsko to prinajmenšom tušilo a po incidente aktívne pomáhalo zakryť rozsah porušenia. Dánska vláda verejne tvrdila, že o jadrových zbraniach nevedela, interne však akceptovala americkú prax tzv. airborne alert (nepretržité lety s jadrovými zbraňami). Ide o klasický prípad koloniálnej výnimky, pravidlá platia okrem prípadu, ak by obmedzovali hegemóna. Na sanácii sa podieľali dánski a grónski pracovníci, často bez ochranných prostriedkov, informácií o rizikách, dlhodobého zdravotného monitoringu s následným odmietaním odškodnenia zo strany štátu. Išlo o centrálne koordinovaný program: riziko nesú tí istí ľudia, rozhodnutia robí metropola, riziko je presunuté na perifériu, škoda je „neúmyselný a zanedbateľný vedľajší efekt“. USA rozhodnú, následne Dánsko poskytne územie a Grónsko znáša dôsledky. To je koloniálna kontinuita v praxi, nie metafora. Reakcia Dánska bola jednoznačná: neeskalovať konflikt s USA, chrániť NATO vzťahy, internalizovať politické náklady. Za týmto účelom Dánsko nepožadovalo transparentnosť od USA a samo ju neposkytlo občanom, neprinútilo USA k plnej zodpovednosti a systematicky potláčalo verejnú diskusiu.