V roku 2026 zostalo vedenie EÚ ako aj predstavitelia jej vedúcich štátov zaskočení jednostrannými krokmi USA, najmä požiadavkami na nadobudnutie Grónska, ktoré je stále štátnym územím Dánskeho kráľovstva. Aj oni tak konečne uznali, že transatlantické partnerstvo je menej pevné, než donedávna tvrdili, a že NATO sa nachádza v kríze. Dostali sme sa tiež do celkom paradoxnej situácie, keď z najzarytejších atlantistov sa veľmi rýchlo stali hlavní zástancovia spoločnej európskej obrany – hoci podobné spochybňovanie NATO by ešte pred vyše rokom bolo vnímané skoro ako „vlastizrada“. Pozrime sa, aké prináša riziká táto nová snaha upnúť sa k európskemu projektu v oblasti obrany. (noveslovo.eu)
V nasledujúcom texte sa budem venovať týmto témam:
Nová Európa a atlantická jednota
Ako je to s európskou solidaritou?
Dilemy európskej obrany
Odstraňovať príčiny, nie symptómy
Nová Európa a atlantická jednota
Je paradoxné, že snaha o nahradenie štruktúr NATO európskou alternatívou dnes zaznieva najmä od ľudí, ktorí túto iniciatívu na začiatku 21. storočia doslova zdecimovali. Najnádejnejší pokus zrealizovať spoločnú európsku bezpečnostnú a obrannú politiku, ktorá by nebola zhodná s pozíciou USA, sa totiž objavil už pri agresii proti Iraku v roku 2003. Lídrami tohto snaženia boli francúzsky prezident Jacques Chirac a nemecký kancelár Gerhard Schröder. Washington ich snahe čelil tým, že zmobilizoval svojich spojencov zo strednej Európy, ktorí stáli tesne pred vstupom do EÚ, a tí poslali otvorené listy proti iniciatíve Paríža a Berlína. Týmto rozdelením Európy na „starú“ a „novú“ dokázal americký minister obrany Donald Rumsfeld a spol. rozbiť snahy o samostatnú európsku pozíciu, nezávislú od USA. Aj preto boli pri ďalších amerických agresiách veľké štáty EÚ opatrnejšie a podriadili sa vedeniu Washingtonu. Samostatná európska politika následne zlyhala aj pri otázke Ukrajiny. Došlo to tak ďaleko, že európski lídri v roku 2014 bezvýhradne akceptovali aj verbálne poníženie od Victorie Nuland, úradníčky z ministerstva zahraničia USA, ktorá sa vtedy vyjadrila slovami: „Fuck the EU!“
Medzi tých, ktorí vtedy značne poškodili predstavu o európskej samostatnosti v oblasti obrany, patrili i slovenskí politici. Zvlášť treba spomenúť premiéra Mikuláša Dzurindu, jedného z predstaviteľov „novej Európy“ a odporcov politiky Paríža a Berlína z obdobia irackej vojny. Navyše, práve on v roku 2003 zatiahol SR aj do protiprávnej agresie „koalície ochotných“ proti Iraku. Invázia do Iraku a ani členstvo v NATO pritom v danom čase neboli na Slovensku príliš populárne, na rozdiel od vstupu do EÚ. Keby sa Dzurindova vláda v roku 2003 postavila na stranu Nemecka a Francúzska, tak by nielen konala v súlade s vôľou slovenských občanov, ale by rozbila aj ucelený blok „novej Európy“, ktorú Washington postavil proti „starej Európe“. Je paradoxné, že dnes Mikuláš Dzurinda vyhlasuje: „Keď bude Európa silná, tak nás vrtochy súčasného amerického prezidenta budú zaujímať stále menej.“ Prečo však v čase, keď bol pri moci, robil všetko pre to, aby Európa vo vzťahu k USA silná nebola? Úplne najparadoxnejšie zaznieva volanie po silnej Európe od novinárov, ktorí si pôvodne z atlantizmu učinili „vyznanie viery“. Napr. Štefan Hríb sa preslávil svojou zarputilou obranou dominantnej úlohy USA v európskej politike a ešte v tomto desaťročí hlásal: „V skutočnosti je dnes pre Európu – vrátane vás, čo Ameriku neznášate – životne nevyhnutné uchádzať sa o pokračovanie spojenectva s Amerikou Joea Bidena aj s Amerikou jeho nástupcov.“ Aj on však dnes hovorí niečo úplne iné: „Poslednou šancou Slovenska je chytiť sa spojencov v Európe a držať sa aj keby to bolelo.“
Ako je to s európskou solidaritou?
Nahradenie NATO spoločnou európskou obranou na začiatku 21. storočia mohlo byť zmysluplným projektom. V tom čase sa rodila nová podoba EÚ a silnejšia obranná politika sa mohla stať významným tmelom na kontinente. Postupne však táto idea stále viac ustupovala úlohe NATO a neochote vytvárať „duplicitné kapacity“. Navyše, pre viacero štátov EÚ boli väzby na USA vždy dôležitejšie než väzby na európskych partnerov. To platilo nielen pre tradične atlantickú Veľkú Britániu, ale napr. aj pre pobaltské štáty a Poľsko. V 21. storočí sa tak presadil model, ktorý predpokladal, že medzi USA a EÚ existuje spojenectvo „na večné časy“ a vnútorné konflikty nebudú existovať. Aj preto sa budovali obranné kapacity v Európe výlučne proti vonkajším hrozbám, pri ktorých európske štáty zostali obvykle odkázané na USA. Spojenectvo s Washingtonom v NATO sa stalo i zámienkou, aby sa Európania vzdali množstva suverénnych práv prostredníctvom dohôd o obrannej spolupráci (DCA). Nuž a každý, kto poukazoval na riziká takého jednostranného vzťahu, bol „ruský agent“ alebo „konšpirátor“. Napätá situácia okolo Grónska však dnes potvrdila, že práve jednostranná orientácia na USA predstavuje skutočné riziko pre bezpečnosť EÚ.