Ak je človek ako bytosť niečím definovaný, tak je to jeho príbeh. Jedinečnosťou osudu hrdinu svojho vlastného románu. Preto sme fascinovaní príbehmi. Aj pohľad na fotografiu v mysli rozvíja dej. Náš mozog nie je schopný statického uchopenia vlastnej existencie. Každé tu a teraz je len ďalšou iteráciou všetkých zažitých a všetkých potenciálnych tu a teraz. (noveslovo.eu)
Sme malé motorizované vagóniky putujúce po koľajach vlastného osudu. Ach a aké nám je nepríjemné, keď tie koľaje ukladajú pred nás bez nás. Aké nepríjemnejšie, keď si ich máme ukladať sami.
Trpíme. Nijaký iný tvor na zemi nie je schopný trpieť v takej hĺbke ako človek. Jediný spôsob ako prežiť utrpenie je dať mu zmysel. Trpieť bez zmyslu doháňa do šialenstva prázdnoty. Namiesto toho aby sa kultivovala ľudská duša a zjemňoval zmysel pre krásu, pravdu a dobro manifestuje sa skôr zloba, nenávisť, adrenalín a pod. Z banality sa v mnohých prípadoch robí tragédia a z tragédie banalita.
Ak by sa do spoločnosti vrátila nová hodnotová klíma, musí byť ochutená niečím, čo presahuje materializmus, relativizmus a sebectvo. Veľmi rád by som pripomenul, že k vnímaniu zmyslu života významne prispieva schopnosť vnímať kontext.