Krátko pred Vianocami som navštívil Svätú zem. Šok nemohol byť väčší. (Marker.sk)
„Veľkolepé na tomto národe kedysi bolo, že veril v Boha.
Verí teraz už iba sám v seba?“
Hannah Arendtová v roku 1963 o židovskom národe
Krátko pred Vianocami sme s priateľmi navštívili Betlehem a Jeruzalem, prišli sme sem urobiť rozhovor s Jeho blaženosťou Pierbattisom Pizzaballom, latinským patriarchom a kardinálom katolíckej cirkvi, ktorý sídli v starom meste v Jeruzaleme. Túžili sme s kolegami urobiť rozhovor, ktorý povie niečo o situácii v Gaze a Izraeli, že sa na tragédiu, ktorá sa tam odohráva, pozrieme očami najvyššie postaveného katolíka na Blízkom východe. Podarilo sa, rozhovor bude možné vidieť v januári ako špeciálne vydanie relácie Do kríža v Slovenskej televízii.
Bol to ťaživý rozhovor, rozprávali sme sa veľa o utrpení, ale ťaživá bola celá cesta. Dovoľte, aby som sa počas vianočných dní s vami podelil o pár postrehov z Betlehemu a Jeruzalema.
Betlehemské ráno
Vycestoval som v nedeľu popoludní, po príchode som ochorel a dva dni strávil s horúčkou v hotelovej izbe. Musel som zrušiť naplánované stretnutie s novinármi z magazínu +972, dve ďalšie stretnutia išli rovnako bokom. Keďže od marca začne do Tel Avivu lietať pravidelná linka z Bratislavy, azda sa podaria v náhradnom termíne. Budúci rok si pripomenieme 20 rokov od smrti Rudolfa Vrbu, jeho odkaz a život sú mimoriadne silné, budeme sa im obsiahlo venovať. Vrba nielenže ušiel z Auschwitzu a ukázal odvahu ako málokto, on mal osobitý problém s Izraelom, na jeho dôvody sa nesmie zabudnúť. Nie na Slovensku. Tak mi to kedysi zdôrazňovala jeho prvá žena Gerta.
V utorok večer prišli kolegovia kameramani a presunuli sme sa do Betlehemu. Prechod z Izraela na územie Palestíny na Západnom brehu bol bezproblémový, spomalili sme, cez jednoduchý, no funkčný systém asi tuctu retardérov vyrezaných do betónovej cesty to nejde inak.
Bývame v kresťanskom hoteli, je obrovský, kapacita 450 miest, ale pôsobí to tu prázdno. Ulice sú vyľudnené, áut minimum, vo fast-foodoch so shawarmou stretávame iba personál. Na hotelových raňajkách na druhý deň ráno sme v celej jedálni piati. Keď odchádzame, príde mladý Francúz, je sám.
Ideme navštíviť sirotinec neďaleko Betlehemu, čakáme na taxík. Pýtam sa zatiaľ na recepcii, koľko majú hostí. „Spolu je nás v hoteli 15,“ odpovie recepčný, je to zlé, ale rýchlo sa usmeje, „od marca už snáď začne sezóna“. Nedarí sa im posledné dva roky. Pýtam sa, odkiaľ k ním chodia turisti. „Na Vianoce prichádzajú kresťania z Palestíny, v podstate nikto iný. Cez rok prichádzajú kresťania z Indie, Nigérie alebo Rumunska.“ Som prekvapený, pretože to Rumunsko zdôrazní, „áno, Rumuni, zmenilo sa to“. Taliani, Poliaci a ďalší chýbajú.
Prichádza taxík. Cestujeme smerom do sirotinca, minieme vysoký múr, ktorý oddeľuje Izrael od Palestíny, musí mať 8, možno aj 10 metrov. Je ako hradby. Vyrástol rýchlo, až príliš rýchlo.
Ďalšie články Jaroslava Danišku
Videokomentáre a diskusie na Marker.sk
Vy rozhodnete o tom, či tu bude Marker aj v roku 2026. Viac informácií