Vojnoví štváči na samite Európskej rady neuspeli. Toto je veta, ktorá asi najpresnejšie charakterizuje výsledok rokovaní členských štátov Európskej únie v Bruseli vo veci ďalšej pomoci Ukrajine. Pomoci nie na jej mierovú obnovu, ale na pokračovanie vojny. (facebook.com/marian.kery.nrsr)
Aj v Téme dňa na TA3 som jasne tlmočil názor Slovenska, že nesúhlasíme s použitím zmrazených ruských aktív v hodnote 210 miliárd eur na vojenské účely. Bol by to protizákonný precedens, krok, ktorý by predstavoval porušenie medzinárodného práva a riziko eskalácie nielen vo vojne na Ukrajine, ale aj v reakcii Ruskej federácie smerom k aktívam iných štátov, na ktoré by Rusi mohli siahnuť.
Som rád, že sa okrem Slovenska, Maďarska, Česka a Belgicka našli aj ďalšie krajiny, ktoré spomínaný protizákonný krok zjavne odmietli. To, čo sa v Bruseli nakoniec prijalo v podobe bezúročnej pôžičky zo strany Európskej únie pre Ukrajinu vo výške 90 miliárd eur je nakoniec akýsi kompromis, za ktorý bude únia ručiť svojím rozpočtom. Aj toto nie je ideálny stav. Slovenská republika, Česká republika ani Maďarsko sa nakoniec ku garanciám za túto pôžičku nepripojili. Ale dačo Brusel musel oznámiť…
Chcem veriť, že teraz sa začne pri Ukrajine diskutovať o tom najdôležitejšom, čo by mohlo viesť k mieru. A síce o bezpečnostných garanciách aj pre Ruskú federáciu. Čoho by sa mali týkať? Tu si pomôžem citátom z knihy ,„Svet bez Ruska?” autora Jevgenija Primakova, bývalého predsedu vlády a tiež ministra zahraničných vecí Ruskej federácie, ktorá vyšla v roku 2009:
„Pokiaľ ide o americkú politiku vo vzťahu k Rusku, rozširovanie NATO nemá slúžiť ani tak na >zadržovanie< Ruska, na čo nie sú nijaké dôvody, skôr ho má oslabiť a dosiahnuť, aby bolo ústupnejšie tam, kde pôjde o jeho národné záujmy. Keď sa Spojené štáty pustili do bezuzdného rozširovania NATO, nevzali do úvahy, že vzťah Ruska k prijatiu bývalých republík Sovietskeho zväzu do aliancie bude krajne negatívny. O niečom podobnom sme nemali nijakú písomnú dohodu. Ešte ako minister zahraničných vecí som neraz vravel Medeleine Albrightovej, Strobovi Talbottovi aj ďalším americkým kolegom, že prijatie bývalých zväzových republík do NATO bude pre nás prekročením medze únosnosti, a vždy zaznela rovnaká odpoveď: vraj nie je dôvod predpokladať, že by sa to stalo v najbližšom čase. A predsa sa to stalo.“