Umelecké diela je vraj ľahšie obdivovať, ak nenahliadame do života ich autorov. Lenže memoáre sú príliš pútavé na to, aby sme nenechali zvíťaziť zvedavosť. (Marker.sk)
Jesenné dopoludnie. Brezový háj tichučko šumí, slnečné lúče sa veselo pohrávajú so žltnúcim lístím, v diaľke počuť kukučku. Na voňavej tráve sa vyhrieva deväťročný šuhajko. Ruky založené pod zlatistou hlavou, oči prižmúrené, v ústach stebielko, na líci škrabanec všade samá modrina.
Niečo si ševelí, ale kdeže, nie sú to detské riekanky, už je oveľa ďalej. Veď čítať ho naučili v piatich rokoch a teraz si veršuje. Možno sú to častušky. Dospelácke, roztopašné, drzé, aj smutné-neveselé. Vie ich neúrekom, ich melodiku má pod kožou, a pokým iní by sa natrápili, jemu vychádzajú samé: striedavý rým, cez ktorý vynikne rytmus, trošku vtipu-dôvtipu a hotovo. Špirála osudu sa takto pod tlakom bujnejúceho talentu dáva do pohybu, ešte pár rokov a roztočí sa v divokom tempe. Ale nepredbiehajme, veď svetlovlasý šuhajko zatiaľ nič netuší.
Len pred chvíľkou dobojoval s chlapčiskami, pod okom má monokel a zakrvavené koleno mu škodoradostne vykúka z roztrhnutých plátenných nohavíc. To zas bude prekárania. Len čo ho zočia bábuška, začnú lamentácie. „Stará, nebedákaj toľko! Chlapča len z pirohov nezmocnie, musí sa so šarvancami pootĺkať!“ zvolá ded a hneď sa chytí s chlapcom za pasy.
Boj je to nerovný. Ded je silný. Má veľké zrobené ruky, sú samý mozoľ. Šuhajko podchvíľou skončí na zemi a pošúcha si nové odreniny. Bábuška dedovi vynadajú do starých čertov a šomrúc sa poberú do chalupy. Veď z takého pekného chlapčaťa má vyrásť junák svetu pre radosť, a nie voľajaký chuligán. Bedákanie zatíchne v chalupe, ide navariť kaše. Všetci prídu k stolu vyhladnutí, a čochvíľa si po kúsok chleba zájdu aj žobráci, čo sa túlajú po okolí. Vedia, že z tejto chalupy im vždy dajú najesť.
„Šťuka raka chytila sa, voziť na ňom učila sa“
Šuhajko sa zapozerá na oblaky. Odrazu ho pošteklia spomienky na leto. Kosba nemala konca-kraja a po celodennej lopote – čľup do riečky. Voda, tá ho baví. Popri lenivo tečúcej Oke nedokáže prejsť bez toho, aby do nej neskočil. „Ešteže ma naučili plávať“, uškrnie sa. Hodiny plávania raz zachytí v autobiografických poznámkach.
„Moji strýkovia boli chlapíci samopašní a náruživí. Ako tri a pol ročného ma posadili na neosedlaného koňa a hneď galopom. Pamätám si, že som skoro zošalel a z celej sily sa držal hrivy. Potom ma učili plávať. Strýko Saša ma naložil do loďky, a keď sme boli ďaleko od brehu, zobliekol mi košeľu, a hodil ma do vody ako šteňa. Vydesený som nemotorne plieskal rukami a pokým som sa zadúšal, on vykrikoval „Ej, čo si len hoden, darebák!“. Slovo darebák bolo uňho láskavým. No a po čase, mal som voľajakých osem rokov, druhému strýcovi som robil poľovníckeho psa a plával som v jazerách po odstrelené kačice.“ Také obyčajné chalanské detstvo, ku ktorému patria aj pästné súboje.
Bitky veru hej, tie mu idú, a všetci to vedia. Aj Jegorka od susedov, čo už je vysoký ako kostolná vež, poriadne schytal. Dnes sa až rozplakal, keď si utieral krvavý nos. ʽNo a Peťka, ten schytá tiež, len čo ho zbadám, a vôbec, všetkých zbijem, keď budú robiť prieky.ʽ Chlapča sa opäť podvedome uškrnie. Akoby šípilo, že už veľa vody nepretečie a pobije sa s básnikmi. O priazeň čitateľov aj o umeleckú pravdu, veršami aj päsťami. Budú to čudné príhody, ktoré splynú s ďalšími ešte oveľa čudnejšími do ucelenej výpovede o dobe, keď svet zamrie na prahu katastrofy, a po tom čo päste ochabnú, v súperoch zahučí prázdnota.
Bitka s Borisom Pasternakom sa odohrá v istej redakcii, ale vôbec neprebehne v štýle bohatierov z bylín, ktoré obom aktérom bábušky rozprávali tým nenapodobiteľným hlasom zvláštnej farby. Celkový dojem v spomienkach s prvkami pamfletu zachytí Valentin Katajev, budúci autor detskej prózy.
Parafrázujúc ním opísaný zážitok bitka prebehne nasledovne.